Svoj život upísala lyžiam

Človek neporozumie evanjeliu tým, že ho bude len čítať, ale tým, že ho začne žiť. Potvrdila mi to aj pani, Jana Gantnerová. Po dlhých rokoch. Žena, ktorá sa ako prvá z krajín bývalého „Východného bloku“ ocitla najčastejšie v tieni reflektorov svetového zjazdového lyžovania. Kráľovskej to disciplíne tohto populárneho športu.

Keď 17.decembra v roku 1980 preletela cieľom v rakúskom Altenmarkte, jej výsledný čas vyrazil dych mnohým. Isto vtedy prekvapil aj na tie časy chýrnu a uznávanú zjazdársku špecialistku, dovtedy vedúcu pretekárku spomenutej súťaže, Talianku Doris de Agostiniovú. Meno Jany Gantnerovej – Šoltýsovej po týchto pretekoch, s veľkým rešpektom, uvádzali všetky svetové agentúry. Stala sa víťazkou Svetového pohára. Prvou a doposiaľ jedinou, z malého, ale malebného Slovenska. Na stupni víťazov potvrdila, že slzy veľkých ľudí sú z krvi a každá krutosť je priamočiarosťou lásky. V ten deň, keď som sa mal možnosť s touto inžinierkou ekonómie po vyše 42 rokoch od jej pamätného víťazstva rozprávať, som nerozmýšľal čím chcela byť keď mala 5 rokov, aký bol jej sen ako desaťročnej, lebo som vedel, že ju svet pozná ako veľmi úspešnú lyžiarku – zjazdárku. Aká nevyspytateľná vie byť životná gradácia...

Rodáčka z Kežmarku, mestečka, ktoré dostalo ešte v roku 1463 od kráľa Mateja právo používať erb a pečatiť červeným voskom, zrazu dala svetu svoju veľkú pečať kvality. Na prestížnych pretekoch Svetového pohára potvrdila, že v napätí medzi úspechom a prehrou, v úsilí, tréningu, vlastnom chcení, zápase a víťazstve sa tvorí charakter. „K mojim víťazstvám tréningovou metodológiou, ale aj úprimnými otcovskými radami, veľmi prispel môj stále čulý, otecko.“ – skromne poznamenala. Počas nášho rozhovoru si pritom zavše ovlažila pery pohárom čerstvej tatranskej vody a ak by som nevedel, že táto elegantne upravená dáma sa počas svojej pretekárskej kariéry umiestnila celkom 29 krát v prvej desiatke Svetového pohára a trikrát sa ako pretekárka zúčastnila ZOH, sotva by som tvrdil, že medzi úžasné poklady aj takých populárnych a úspešných športových osobností patria zdravie, prostý život, láska k ctnosti a pokore, príchylnosť k priateľom, skromnosť k blahobytu, pevnosť v nešťastí, smelosť hovoriť vždy pravdu, odpor k lichôtkam.

Prečo to píšem? Lebo už cestou do slovenských veľhôr, Vysokých Tatier, kde som sa mal s pani Gantnerovou stretnúť, som rozmýšľal nad tým, čo všetko so sebou asi prináša úspech, oduševnenosť a ako sa vlastne ten úspech rodí? „Ako som už naznačila, môj otecko, bývalý úspešný lyžiar, bývalý reprezentant Československa, mal úžasné pochopenie pre šport, ktorý sa z roka na rok udomácňoval viac a viac aj v mojom srdiečku.“ Vysoké Tatry, rodný Kežmarok a okolie boli ako stvorené pre tento šport. Ani som sa jej nestačil spýtať, kedy vlastne dostala svoje prvé lyže, na ktorých jazdila od ranného detstva do úmoru. „Keď som prvý raz vyhrala medzi deťmi preteky, asi vtedy ma začala prenasledovať mora ctižiadoti. Chcela som byť lepšia a lepšia. Postupne som vyhrávala preteky medzi rovesníkmi v rodnom Kežmarku, ale i celom regióne pod štítmi Tatier, v pomerne skorom mladíckom veku som sa začala výsledkovo presadzovať tiež v zahraničí. Vtedy v skutočne silnej domácej, teda československej i zahraničnej konkurencii“ neodpustila si repliku, keď som sa snažil náš neviazaný, neformálny rozhovor orientovať smerom do minulosti. Do obdobia, v ktorom kula, tréningovou drinou tepala, svoje neskoršie účasti na troch olympiádach.

Jana Gantnerová-Šoltýsová štartovala už na ZOH v roku 1976 v Innsbrucku. V zjazde tam skončila na 33. mieste, v obrovskom slalome na 25. priečke a slalom nedokončila. O štyri roky neskôr na ZOH v Lake Placid bola v zjazde desiata a v obrovskom slalome sa umiestnila na 21. mieste. A potom prišlo Sarajevo. V prvej pätorke najúspešnejších alpských zjazdárok boli iba Švajčiarky a pretekárky z Československa. Ostatný lyžiarsky svet sa im díval iba na chrbát. „Mala som šťastie, isto to však nebola náhoda, že v tom čase bola v alpskom zjazdovom lyžovaní v Československu úžasne silná konkurencia. Už v tréningu doma a na domácich svahoch som jazdila s vynikajúcimi babami. V prvej generácii to bola Matošová, potom Droppová, sestry Kuzmanové, Hojstričová, Milanová. Neskôr sestry Medzihradské, z Čiech Charvátová, Valešová a Vlčková“ - odvila niť ďalších spomienok. Mnohí jej predpovedali úžasnú pretekársku budúcnosť. No sudičky jej 30. septembra 1959 pribalili do kolísky v rodnom Kežmarku aj mnoho ťažkých i menších zranení, ktoré poznačili jej úžasne úspešné účinkovanie medzi svetovou alpskou elitou. Keď som spomenul len náhodou ZOH Sarajevo 1984 iba povzdychla, aby vyriekla: „Čo z toho, že som vyhrávala mnohé preteky, keď som nikdy nezískala olympijskú medailu. Maria Waliserová, ktorú spomínate, či naša Olga Charváthová to dokázali. Ja som skončila až piata. Toto ma škrie najviac. Viem, aj piate miesto na olympiáde je dobré. Ale keď si uvedomíte, že od medaily vás delí v prepočte nejaký meter, meter dvadsať, čo bolo v mojom prípade... Po pretekoch mi však otec povedal: buď spokojná, koľká si, lebo na testovaní boli tvoje lyže v minúte o sekundu pomalšie ako tie súperiek,“ dodala.

V roku 1976 získala pod vedením trénera Ladislava Zacharidesa malý glóbus za slalom. „Na olympiádu sme nemohli cestovať viacerí, boli vtedy malé kvóty. Myslím si, že sme na tie časy dosiahli skvelé výsledky,“ spresnila moje uvažovanie nad vtedajšou dobou, o ktorej mi hovoril pri písaní knižky o slovenskom skokanskom lyžiarskom športe v spojení so ZOH v Insbrucku, žiaľ, dnes už nežijúci olympijský víťaz Jiří Raška. Priznávam verejne, chcel som počuť názor na náročnosť výberu olympionikov v minulosti i od inej úspešnej lyžiarky. Dozvedel som sa o nej však ešte niečo podstatnejšie: „Ešte na olympiáde v Innsbrucku, na ktorej som štartovala ako šestnásťročná, som bola osemnásta vo svetovom rebríčku slalomárok. No potom prišlo obdobie, že sa mi nedarilo. Preto som skúsila aj obrovský slalom, až napokon som našla záľubu v zjazde. A zapáčil sa mi natoľko, že som sa stala zjazdárkou-špecialistkou.“ Kto vlastne stál za veľkými úspechmi Jany Gantnerovej – Šoltýsovej? Bol to jeden, dvaja tréneri, alebo celý realizačný tím? Kladiem do éteru zvedavú otázku. Po krátkom monológu nevtieravej inžinierky, stále prvej dámy slovenského alpského lyžovania, ktorý odznieva ani nie z diplomatických dôvodov, lež skôr z úprimného pocitu v súčasnosti vedúcej výpravy našej, slovenskej olympijskej reprezentácie na ZOH do Soči, Ing. Jany Gantnerovej, nepočujem konkrétne mená. Skôr zdôrazní spomienku na lyžiarsku všestrannosť, na otecka, rodičov, rodinu. „Mojou veľkou výhodou bolo, že som vyrastala na chate, kde sme veľa zjazdovali - v zime sa totiž dole schádzalo na lyžiach a boli to dlhé zjazdové úseky. A na lyžiach sme boli stále, od novembra až do konca apríla.“

Takto už nie raz a v nie jednej debate. vysvetlila bývalá lyžiarka, ktorá začínala s prvými oblúčikmi na lyžiach v Tatrách na Chate pri Zelenom plese, zrod vlásočníc korienkov svojich lyžiarskych úspechov. Mnohí, nielen do lyžovania zainteresovaní dobre vedia, že na rôzne obdobia života sa u každého pretekára dívajú rôzni ľudia. Vyhodnocujú, ale aj priamo či nepriamo ovplyvňujú výkonnosť toho, ktorého pretekára. Napriek tomu ma na rozdiel od mnohých u Jany Gantnerovej zaujala jedna jednoduchá vetička: „U každého som sa snažila a snažím sa ešte aj dnes pochopiť, čo odo mňa požaduje, vyžaduje, čo po mne chce.“ Vravím si, len tak sám pre seba: vedúca našich olympionikov ako sa patrí. Už rozumiem prečo vo vedúcej funkcii úspešne menežuje v súčasnosti hotel Bellevue v Starom Smokovci. Touto vetičkou potvrdzuje, že ani v iných sférach života, tobôž nielen v športe, nie je dobré hneď, bez analytiky, uvažovania, zavrhnúť každý návrh, metódu práce. „Ale mňa skutočne na lyžiarsku cestu nasmerovali rodičia, preto ich spomínam. Nikdy som však nechápala úlohu trénera, aby on mal zodpovedať za moje výkony.“ Dobre rozumiem jej slovám. Aj ako vplyvnej a vedúcej funkcionárky asociácie Slovenského lyžiarskeho zväzu, v ktorom dnes pracuje pramálo skutočne zanietených odborníkov. Azda aj preto na tých najschopnejších, najaktívnejších nezabúda a spomína... Sama však dobre poznala, že na každom štarte, na tom vŕšku stála len sama. Možno i preto dodala: „Každé víťazstvo, úspešné umiestnenie, som si musela vybojovať, nemohla som sa spoliehať na to, že za mňa napraví počas pretekov moju chybu niekto iný. Na nikoho, len na seba sa môže každý športovec počas pretekov spoliehať. Nikto za nikoho pre žiadne víťazstvo nepríde. Preto sa, podľa mňa, aj špičkoví funkcionári z pohľadu svetového športu nerodia v našich slovenských podmienkach ľahko.“ –uvažuje, vážne vysvetľuje a oči jej pritom blúdia v tej vašej tvári, ako by hľadali výsledkovú tabuľu, na ktorej je na prvých miestach napísané jej meno.

Ja však hľadám v tej chvíli sám v sebe jej curicculum vitae, ktoré obsahuje: „Majsterska Európy junioriek v zjazde (vtedy sa MS v tejto kategórii nekonali – pozn. autora), akademická majsterka sveta v zjazde, 5. na ZOH v Sarajeve a 10. na ZOH v Lake Placid. Sama však o svojich výsledkoch zvykne vravieť i takto. „Mojím najväčším výsledkom bolo, že som sa po ťažkom úraze dokázala vrátiť na svah. Po páde v roku 1981 som mala potrhané väzy v kolene a v tom roku medicína nepoznala také operačné techniky ako dnes. Vtedy sa po takom vážnom zranení vrátilo len veľmi málo športovcov na svoje športoviská. Ja som sa dostala do svetovej špičky,“ Po skončení aktívnej činnosti sa Ing. Gantnerová - Šoltýsová venovala kariére delegátky a rozhodkyne. V súčasnosti je prezidentkou asociácie Slovenského lyžiarskeho zväzu a novozvolenou členkou Výkonného výboru Slovenského olympijského výboru. Bola členkou jury na MS v Sierre Nevade a na ZOH v Nagane. Stále žije v horskom prostredí. Štyri roky bola poslankyňou NR SR a predsedníčkou rady športu ministerstva školstva. Svoj život si bez lyží nevie predstaviť. Veď ho upísala lyžiam už od útleho detstva.

Vyšlo v časopise Svet športu: rozšírené vydanie 4/2013.

 

0 Komentáre