Problém roky väčší ako si myslíme. Ešte za čias vychádzania farebného časopisu Závislosť mnohí jeho autori tvrdili, že ak nie inde, hlavne pri výchove mladých športovcov by nemala byť celoplošne zanedbávaná osveta nasmerovaná k prevencii pred dopingom a užívaním anabolík, ešte viac by mal štát brať vážnu zodpovednosť nad kvalitou prevencie drog. V tom čase z pohľadu sveta bolo absolútnou neznámou pre bežnú mládež používanie zakázaných látok v športe, ktoré by boli hlavne mládeži, ale i mnohým športovcom sprístupnené dostupným zoznamom takých látok.
Spomenutý časopis mal za sebou dávno 10 rokov preventívneho pôsobenia, ale táto skutočnosť nebola napriek mediálnemu bubnovaniu na danú tému a jej podobným závažným faktom nielen pre vtedajšie Československo, či neskôr jeho nástupnícke krajiny, ale ani pre ostatné krajiny sveta. Časopis vychádzal určitý čas aj v anglickej mutácii, ale ani vo svete sa žiadna svetová agentúra nezaoberala z celosvetového hľadiska už vtedy veľmi nebezpečným vnímaním vrcholového športu mládežou prostredníctvom pôsobenia drog, anabolík, dopingu. Sám som na túto tému priniesol viacero zaujímavých rozhovorov, v ktorých či už mladí ľudia, alebo aj podaktorí vrcholoví športovci vnímali podaktorých vrcholových športovcov sveta ako konzumentov zakázaných látok. A tak sa vždy našli už vtedy takí, ktorí sa čudovali, že napríklad taký americký atlét, reprezentant tejto krajiny v hode diskom - Alfred Adolf "Al" Oerter, Jr. (* 19. september 1936, New York, New York, USA – † 1. október 2007, Fort Myers, Florida), reprezentant v hode diskom a maliar, zvíťazil v jednej disciplíne na štyroch letných olympiádach v rade. LOH 1956 v Melbourne až po rok 1968. Nič by na tom nebolo zaujímavé, keby bol tento atlét presviedčal svojimi skvelými výkonmi na celosvetových podujatiach v súbojoch s inými atlétmi. Al Oerter však medzi-olympijské preteky ignoroval. Svetovým diskárom sa stratil. Vrcholový výkon dokázal predvádzať spravidla vždy až na OH. Nad takou praxou sa čudovali aj jeho súperi. Nie je to vymyslené. Mám to v poznámkovom bloku po debatách s podaktorými vtedajšími špičkovými diskármi z Európy.
Aj keď mnohí, v tom čase v atletike nad danou skutočnosťou zorientovaní, krútili hlavami. Práve Al Oerter bol spolu s Olympijskými hrami vnímaný roky ako symbol čistoty v športe. Bez akejkoľvek kontroly. Dnes má naša mládež, zďaleka nielen športujúca, známy názor, že väčšina špičkových športovcov dopuje, a dopingové testy nie sú úplne dokonalé. Jedným dychom je potrebné dodať, že mnohí mladí ľudia majú k dopingu tolerantný postoj a jeho využívanie nevylučujú v športe ani v budúcnosti.
V jednej zo štúdií, ktorou sa pred rokmi zaoberal terajší šeftréner Slovenského atletického zväzu Martin Pupiš som sa okrem iného dočítal, dosť skeptický názor väčšiny opýtaných mladých ľudí o tom, že niektoré krajiny môžu mať vlastný dopingový program z čoho by vyplývalo, že na verejnosti proklamovaný boj z dopingom nie je myslený vážne. A tak ma neprekvapuje, že nám dnes ponúka „pokrokový a demokratický svet“ ako vhodnú krajinu na tento problém koho iného, ako Rusko!
Pozor, neobhajujem dopingových vinníkov v tomto smere ani z Ruska, ale informovanosť a osveta nielen medzi športujúcou mládežou, ale verejnosťou vôbec, nie je systematická a systémová. Ukazuje sa už z historického hľadiska, že je skôr zavádzajúca.
Žiadne tajomstvo ani novinka pre toho, kto sa tejto oblasti venuje, že dnes niektoré profesionálne súťaže ešte nemajú dopingové kontroly a napríklad v NHL sa o tejto oblasti nepíše takmer vôbec a ak, tak iba okrajovo. Pred rokmi som jednému známemu hokejistovi NHL položil otázku: Ako je to s dopingom v NHL? Odpovedal mi, že on doping neužíva, o ostatných odmietol na túto tému rozprávať!
V podaktorých profesionálnych športoch sú tresty často len finančné, či dokonca odpúšťané, čo pravdepodobne mierne skresľuje celkový pohľad na športové hry. U nás sa síce objavili dopingoví hriešnici v kolektívnych hrách len sporadicky, ale v niektorých krajinách kde sú rovnako často testovaní hráči, ako individuálni športovci je pomer dosť vyrovnaný. Často sa pritom píše, že šport by nemal byť zameraný len na dosahovanie maximálnych výkonov, ale hlavne na utváranie vzťahu k celoživotnej pohybovej aktivite. Mal by plniť ciele výchovno-vzdelávacieho procesu a ale hlavne upevňovať zdravie.
Do knihy Svedectvo veliteľa, ktorú vyprevadili k čitateľovi prednedávnom naši traja olympijskí víťazi - Elena Kaliská, Michal Martikán a František Kunzo, ale aj dvaja prezidenti Slovenského olympijského výboru, čestný prezident František Chmelár a ten súčasný - Anton Siekel som si dovolil okrem iného priblížiť aj časť praktík súčasnej Svetovej antidopingovej agentúry WADA.
Najjednoduchšie vysvetlenie takej činnosti, o ktorej píšem je, že to všetko čo sa v antidopingovom svete deje nedáva zmysluplnú prospešnosť. Ani zdraviu, ani športovcom, ani objektívnemu čitateľovi a pozorovateľovi.
Jozef Mazár, tvorca projektu z roku 1991, ktorého súčasťou bolo aj vydávanie časopisu Závislosť
foto: pixabay.com