Keď som za nim šiel, aby som mohol o ňom napísať to, čo budete môcť prečítať, snažil som sa predstaviť si život. Život ako hru, kde 24 hodín denne žonglujete s piatimi loptičkami - prácou, rodinou, zdravím, priateľmi a zmyslom života a snažíte sa ich udržať vo vzduchu. Podstatou písania o najlepšom atlétovi Slovenskej republiky v minulom roku nemalo byť to, že krása jeho života nespočíva v tom - ukázať svetu, že žije, ale ukázať čitateľom ako a prečo je jeho život krásny, zaujímavý, úspešný a radostný. Na úvod sa rozhovoril takto:
„Športovú chôdzu robím 17 rokov a Slovensko reprezentujem od roku 1998, kedy som bol na prvých mládežníckych pretekoch v reprezentačnom drese. Mám 30 rokov, narodil som sa 10. februára 1983. Nitra je mojim rodným mestom. Tam som navštevoval športovú triedu, kde sme robili viaceré atletické disciplíny. Prirodzene, skúšali sme tam aj chôdzu. Tú atletickú triedu som si našiel sám. Ako dieťa som bol viac raz práve v športovej chôdzi na prvých pozíciách v cieli. Zdôrazňujem, že nielen prvý, ale aj druhý a tretí. To rozhodlo. Všimol si ma tréner Peter Mečiar, ktorý mal v tom čase v Nitre skupinku chodcov. Nebol profesionálnym trénerom, ale do chôdze, tej športovej, sa vložil celým srdcom. Pre dieťa to bola dosť netypická športová disciplína z pohľadu popularity a teda aj motivácie. Práve Peter Mečiar nás však dokázal pre túto disciplínu dostatočne namotivovať. Dal nám také ciele, ktoré sa nám spočiatku javili ako nereálne z pohľadu ich splnenia, ale čoskoro sme sa začali presviedčať, že usilovnosťou v tréningu a obojstranne užitočnou spoluprácou, metodikou tréningu, sa dajú tie ciele postupne dosiahnuť. Tá dobrá metodika na Slovensku už v tom čase bola a ja som sa stal už o rok majstrom Slovenska v kategórii žiakov. V roku 1996 som so športovou chôdzou začal a v roku 1997 som získal prvý slovenský titul, prirodzene, v žiackej kategórii.“
Aká ľahká, nevyumelkovaná vie byť odpoveď na otázku o jeho chodeckých začiatkoch, mieste a dátume narodenia, na spomienky kedy ešte nebol slávny. On nebol slávny ani v roku 1998, kedy reprezentoval na MS do 17 rokov. Ale, aké to, vlastne, vtedy z jeho pohľadu všetko bolo? „Prím tam hrali vtedy Rusi. Ak sa dobre pamätám, vtedy, v Bydhošti žiaril Strelkov, ktorý je aj dnes známy z dobrých umiestnení vo Svetovom pohári. Viem, že vtedy bol štvrtý reprezentant Mexika Horácio Nava, ktorý bol ako muž v Čivave v Mexiku minulého roku vo Svetovom pohári druhý. V tých pretekoch Svetového pohára, ktoré som práve tam vyhral.“ Treba podotknúť, že Matej Tóth, ktorého citujem a o ktorom bude reč aj v ďalších riadkoch, pretekár Dukly Banská Bystrica, mal ako náš najúspešnejší chodec súčasnosti už za sebou v tom čase dosť dotykov so slávou. Aby sme veľkosť slávnych upevnili v pamäti ľudstva, často ich citujeme na začiatku príspevkov. Nie je to nič divné, že Maťo v dnešných časoch facebooku a internetu, kde sa v pár minútach odohrávajú celé ľudské osudy a sláva prší ako osviežujúci dážď nad tropickými pralesmi v Amazónii, nemeria svoju slávu prísunom miliónov eur do vlastného vrecka. Robí, predsa, vrcholovo, na svetovej úrovni najvyššej, vo Vojenskom športovom centre Dukla Banská Bystrica „len“ športovú chôdzu.
Dnes sa veľkosť slávy meria miliónmi a miliardami klikov myšou na youtube. Bohatstvo a slávu získal miliardár Kim z Kórey svojím gangnam štýlom, Beyoncé má svoje stámilióniky, Mordechaj Kapusta už má svoj miliónik, hoci je pravda, že mu to trvalo takmer osem rokov a preto ostatných slávnych už nebudeme spomínať. Radšej zaknihujme najprenikavejšie úspechy Mateja Tótha v takom poradí, v akom ich dosahoval: 8. miesto na 10 000 metrov na MS do 17 rokov ( rok 1999), 6. miesto na 10 000 metrov na MEJ( 2001), 16. miesto na 10 000 metrov MSJ (2002), 6. miesto na 20 km ME do 22 rokov (2003), 6. miesto na 20 km medzi seniormi ME (2006), 14. miesto na 20 km MS (2007), 9. miesto na 20 km MS (2009), 10. miesto na 50 km MS (2009), víťaz Svetového pohára v Mexiku na 50 km trati v roku 2010, 7. miesto na ME 20 km (2010), druhé miesto na 20 km na Európskom pohári v roku 2011, 7. Miesto na 50 km na OH (2012), tretie miesto na 20 km na Európskom pohári v roku 2013 a 5. miesto v tom istom roku na 50 km na MS. Toho roku vyhral v silnej konkurencii svoju kategóriu, športové preteky na 20 km trati v rámci Dudinskej päťdesiatky, keď za sebou nechal trojnásobného medailistu z OH, Austrálčana Jareda Tallenta. Utvoril osobný rekord na tejto trati v čase 1:19:48 hod. (zo slovenských pretekárov s lepším časom na 20 km trati len Jozef Pribilinec a Pavol Blažek).
Pre priemerného znalca akéhokoľvek športu z načrtnutého vyplýva, že Matej Tóth, kráľ slovenskej atletiky v rokoch 2006 a 2013 je jednou z najjagavejších hviezd slovenského športového neba vo svetovom súhvezdí. Samotný Matej Tóth o tom hovorí: „Každého poteší zisk ocenenia Atlét roka. Aj keď mi mnohí už po MS v Moskve, kde som skončil na 5. mieste medzi päťdesiatkármi hovorili, že Atlétom roka Slovenskej republiky iste budem, veľmi som sa na prognózy nespoliehal. Možno aj preto mi tá radosť z víťazstva ostala aj pre samotné slávnostné vyhlásenie výsledkov. Je to pre mňa vždy veľká pocta byť medzi najlepšími. Víťazstvo, to už je tá najparádnejšia, najchutnejšia čerešnička na torte.“ Nie je bez zaujímavosti, že Matej Tóth je medzi najlepšou trojkou atlétov Slovenskej republiky, až na dve výnimky, nepretržite osem rokov. Okrem toho patrí ešte v jednom smere medzi absolútne špičkových športovcov sveta, perfektne sa vyjadruje, na rozdiel od viacerých slovenských na verejnosti, výborne komunikuje s médiami. Darmo, raz už je tak, žurnalistickú profesionalitu, úspešné zvládnutie masmediálnej komunikácie v sebe nezaprie. „Také hodnotenie vždy poteší. V súčasnosti sa však viac venujem športovej chôdzi ako profesionálnej žurnalistike. To môže prísť na rad v budúcnosti“ dodal úsmevne, ale skromne. Len tak ako je to jemu vlastné.
Trochu sa zamyslel, keď mal odpovedať na otázku: „Prečo ste skončili, prakticky na piedestále najvyššom, vtedy keď ste začali dosahovať tie najvyššie športové méty, spoluprácu s trénerom Jurajom Benčíkom?“ Po kratšej chvíli však vyslovil svoj pohľad, svoje hodnotenie, opäť veľmi zrozumiteľne: „Spolupráca s Benčíkom mi dala veľa. Pod jeho trénerskou taktovkou som sa vypracoval na chodca svetovej špičky. Odovzdal mi veľa zo skúseností. Rozhodnutie, ktoré je načrtnuté otázkou sa nezrodilo z večera na ráno. Ono dozrievalo. Už po londýnskej olympiáde sme boli viac – menej dohodnutí, že spoluprácu ukončíme. Uplynulá sezóna potvrdila, že hoci výsledky boli výborné, náš vzťah s trénerom na profesionálnej úrovni potreboval z mojej strany aj iné kontúry. Mám na mysli pokoj v duši vlastnej i tréningovej skupine, dennú starostlivosť. Od nového trénera, ktorým sa stal Matej Spišiak, celá naša tréningová skupina, teda Tóno Kučmin, Dušan Majdan a najnovšie Marika Czáková a moja maličkosť počas tréningov očakávame napríklad kvalitný servis už počas tréningov. Blíži sa Zurich a tam budú, predsa, ďalšie ME. Pre mňa i celú našu tréningovú skupinu už s novým trénerom. Určite aj z toho hľadiska budeme pod väčším drobnohľadom i tlakom. Odbornej i laickej verejnosti, média nevynímajúc. Už v tréningu nesmieme nič podceniť. Tak ako v živote.“ Matej Tóth si nosí najväčší pokoj na svetové chodecké súboje od rodného krbu. Manželka Lenka a dcérky Emka s Ninkou sú pre neho tým najväčším životným pokladom. „Zažil som so športom a pri športe veľa krásnych okamžikov, tými najšťastnejšími môjho života, sú chvíle, ktoré som prežil doma, v kruhu svojej rodiny. Ako vrcholový športovec som od nej dosť odlúčený. Nie nadarmo sa v múdrych knihách píše: Láska k rodine je zo všetkých ušľachtilých ľudských citov tým najčastejším a najpevnejším a najviac blahodarne pôsobí na život každého z nás. Na mňa, teda, absolútne“- zareagoval, keď sme skrútli debatu týmto smerom.
Začali sme o živote, dotkli sme sa minulosti. Tú už nezmeníme. A budúcnosť? Tá je ešte len pred nami, preto sa musíme v plnej miere venovať práve tejto prítomnosti. Totiž, prorok je ten, kto vidí ďaleko dopredu, ale zároveň vidí všetko vôkol seba, pretože budúcnosť sa začína dnes. Na základe nášho oveľa obšírnejšieho rozhovoru, než ste sa zásluhou neho čo – to dozvedeli o kráľovi, ktorý má najväčšie kráľovstvo s pokladmi doma, nechávame Matejovi Tóthovi čas, aby ho využil na všetko dobré, šťastné, užitočné čo si sám praje. Totiž, práve čas si od nás vyžiada všetko, čo nám dal.
Lev Starew
Foto: Pavol Uhrik