Jeho veličenstvo, majstrovský Ružomberok

Môj bývalý priamy nadriadený, generálny riaditeľ Slovenských celulózok a papierní (Slovcepa) Ing. Štefan Dolák, žiaľ, dnes už nebohý, začal jedno svoje diskusné vystúpenie vyrozprávaním tohto príbehu:
V istom meste poslali študenta do rabínskej školy. Po roku štúdií, keď sa vrátil domov na prázdniny, sa ho otec opýtal, čo sa v škole naučil.
- "Naučil som sa, že Pán miluje svoj izraelský národ.“
- "Ale to viem i bez rabínskej školy“, povedal otec.
- "Áno, ty to vieš“ odpovedal syn, „ale ja som sa to naučil.“

Tento príbeh použil v súvislosti s potrebou aktivizácie vedecko – výskumnej základne v spomenutej hospodárskej inštitúcii. Hlavne preto, lebo mnohí z nej nie raz tvrdili, že oni o tom dobre vedia bez generálovho upozorňovania. Dokonca vedeli uvádzať príklady i odôvodnenia ako a čo vo vedecko- výskumnej základni treba robiť. Len nerobili. Teoreticky však ovládali všetko. Nenaučili sa na základe prosperity svetových fabrík prinášať častejšie aj do tých našich, zásluhou výsledkov vedecko- výskumnej základne prvky, ktoré by posúvali fabriky samotné k vyššej ekonomickej prosperite, k zavádzaniu takých výrobných produktov na trh zo spomínaného odvetvia, po ktorých túžil a ktorých sa dožadoval vyspelý svet. Boli však aj takí, čo študovali podrobne vývojové trendy, ich uplatňovanie vo vyspelom svete. Dopyt nevynímajúc. Takí, ktorí sa nehanbili učiť, a naučili sa v praxi aplikovať vedou a výskumom získané.

Keď Ing. Jozef Smolek raz oslovil vo svete uznávaného basketbalového odborníka Jana Kargera, že by rád uvítal v Ružomberku hráčku, z ktorej môže byť po skončení aktívnej hráčskej činnosti úspešná trénerka, dostal odpoveď: „Veď takú hráčku máš. Teraz, síce, oblieka náš dres VŠ Praha, ale ako Žilinčanka, sa iste bude chcieť vrátiť na Slovensko“ Jan Karger mal pravdu. Najskôr sa však v sezóne l972/73 Natália Hejková v drese VŠ Praha prvý raz v histórii svojou hrou podpísala spolu s Jindrovou, Hibšovou, Spejchalovou, Hrbkovou – Borovianskou, Navrátilovou, Ružičkovou, Šínovskou, Babkovou, Hrdinovou, D. Hájkovou, Lenzovou, Plátovou a Poillmayerovou pod zisk ďalšieho federálneho titulu majsteriek Československa (pre VŠ Praha to bol druhý titul v poradí) aby sa o niekoľko rokov neskôr objavila v sezóne 1979/80 v drese nováčika federálnej ženskej basketbalovej ligy, družstve žien SCP Ružomberok. Spolu s Lichnerovou, Z. Mottlovou, V. Vrbkovou a Jánošovou v ňom patrila medzi opory. V sezóne 1981/82 spolu s Bartošovou, Lichnerovou – Dekanovou, Miklošovičovou – Štrbákovou, Combovou, Klčovanskou, Žbirkovou – Šlesárovou, Michalidesovou, Koščovou – Stromkovou, Urbanovou, Kubišovou, Karčákovou – Jánošovou a Chylovou len tak, tak zachránili prvoligovú federálnu súťaž, lebo pod taktovkou trénera S. Molokáča z Prešova získali v 26 zápasoch 35 bodov, presne toľko ako vypadávajúci nováčik LŠ Poprad. Práve s týmto súperom v boji o 5. – 8. miesto zvíťazil Ružomberok na domácej palubovke v rámci prvého turnaja 58:57. Natália Hejková bola najúspešnejšou strelkyňou družstva SCP, keď dala 12 bodov. Svoju streleckú mušku zopakovala práve proti Popradu aj v rozhodujúcom zápase štvrtého turnaja, na palubovke KPS Brno. Tam bola najúspešnejšou strelkyňou Ružomberka s 15 bodmi. Je zaujímavé, že nikdy predtým v drese SCP Ružomberok so žiadnym iným súperom najviac bodov spomedzi svojich spoluhráčok nenastrieľala. Napriek tomu hrou vždy patrila medzi opory. V sezóne l982/83 pribudla trénerovi Molokáčovi do kádra mladá Iveta Bieliková, ale aj Ševčíková a Šolcová, neobjavila sa už Lichnerová ani Urbanová, no na súpiske i v bojoch o ligové body sa prezentovali aj Halmaiová, Talafantová a Chmelíková. Ružomberčanky získali v základnej časti znova 35 bodov, o päť viac ako nováčik z Prešova. Aj po koncosezónnom účtovaní im patrilo siedme miesto, kým súťaž opustili dievčatá nováčika Slávia VŠ Prešov, ktoré viedol vysokoškolský učiteľ telesnej výchovy Juraj Filčák.

V basketbalovej sezóne 1983/1984 nastúpil na trénerský post k družstvu žien SCP Ružomberok Z. Martykán. Oproti predchádzajúcej sezóne sa hráčsky káder Ružomberka veľmi nezmenil. Ružomberčanky mali pod Martykanovým vedením na súpiske hráčky: V. Mottlová - Vrbková, Mon. Domanská, Halmaiová, Káňová, Hejková, Bieliková, Urbanová, V. Koščová – Stromková, Šolcová, Sirotiaková, Kubišová, M. Franková – Combová, Michalidesová. V základnej časti odohral tento kolektív 20 majstrovských stretnutí, ale iba v troch z nich zvíťazil. Hneď v II. kole na domácej palubovke porazil KPS Brno 69:61, v X. kole znova pod domácimi košmi ZŤS Košice 62:54 a v predposlednom XIII. kole Lokomotívu Košice v ružomberskej „Koniarni“ 54:51. Ružomberčanky tak získali najmenej, 23 bodov, obsadili po základnej časti v osemčlennom ligovom peletóne posledné – 8. miesto. Potom v boji o zotrvanie v súťaži nevyhrali v dvoch košických turnajoch ani zápas a I. federálnu ligu opustili.

Medzi prvoligovú ženskú federálnu basketbalovú elitu sa do nej vrátili v sezóne 1986/1987. Ale len na jednu sezónu. Hráčsky káder vedený M. Karčákom po nej ligu znova opustil, aby sa do nej vrátil v sezóne 1988/1989 pod vedením Natálie Hejkovej natrvalo. Hejková s asistentom J. Smolekom, ktorý zároveň vykonával manžéra klubu mala k dispozícii káder: Paulišincová, Mon. Domanská, Bieliková, Pytlová, Kocfeldová, Fisherová – Káňová, Chamajová, Hradilová, Klinková, Pavúková, Považanová a Orgoníková. Odborníci tvrdili, že Ružomberok bol veľkým oživením ligovej súťaže, pochvaľovali štýl „coachingu“ mladej trénerky, ktorá ako hráčka obliekala dres Ružomberka 9 rokov (1979 – 1987), ale ktorá hráčsku kariéru odštartovala v Žiline vo svojich štrnástich rokoch. Vtedy sa písal rok 1968 (narodila sa 7. apríla 1954). Iveta Bieliková, ikona ružomberského basketbalu, ktorú si počas jej hráčskej kariéry zvolili deti Ružomberka za svoju kráľovnú mi raz o Hejkovej povedala: „Bola výbornou hráčkou, ale ešte lepšou trénerkou. Pozná veľmi dobre dušu basketbalistky, každej. Vie presne, čo má v ktorom momente robiť a čo povedať tej- ktorej hráčke. V našom kolektíve mala od nástupu na trénerský post prirodzený rešpekt. Nie preto, že ukončila Právnickú fakultu na Karlovej univerzite v Prahe, ale hlavne pre svoj trénerský štýl, ktorý vie pre ženské kolektívy doslova ušiť na mieru.“ Názor Ivety Bielikovej možno sotva vyvrátiť. Hádam, ešte viac a obšírnejšie doplniť. Štvornásobná víťazka Európskej basketbalovej ligy žien (v rokoch 1999 a 2000 s družstvom SCP Ružomberok, ktorý na trénerskom poste doviedla k 13 titulom majstra republiky) a potom v rokoch 2007 a 2008 so Spartakom Moskovská oblasť (aj s týmto kolektívom získala 2 tituly majsteriek Ruska) toho vie z trénerského kumštu neúrekom. Potvrdia vám to aj v maďarskom Šoprone, kde pôsobila ako trénerka po odchode z Ružomberka v rokoch 2003 – 2006. Hneď na to naviazala úspešné trénerské pôsobenie v Rusku. Keď ju po úspechoch so Spartakom Moskovská oblasť oslovili z Dinama Moskva, mnohí čakali, že v silnej konkurencii hlavne ruských trénerov (tí nemajú nielen v basketbale žien, ale ani ostatných športoch, hlavne však vo futbale, na trénerských postoch radi cudzincov) tam sotva vydrží ďalšie dva roky. Vydržala. Potom sa stala športovou riaditeľkou slovenskej ženskej basketbalovej reprezentácie, aby v tejto funkcii zobrala na svoje trénerské bedrá ďalšie ťažké trénerské bremeno. Vo štvrtok 10. februára toho roku sa stala trénerkou euroligového družstva Ros Casares Valencia. Tento ženský španielsky klub získal v rokoch 1992 a 1993 Pohár európskych majstrov (EPM, predchodca Európskej ligy) Valencia bola naviac štyrikrát strieborná (dvakrát v EPM a dvakrát v Európskej lige).

Na trénerskom poste vystriedala v rozbehnutej súťaži Jordiho Fernándeza.
Ak som začínal túto kapitolu príbehom, ktorý vyrozprával svojim zamestnancom generálny riaditeľ Ing. Štefan Dolák, nebola to náhoda. Náhoda nie je ani to, že v celej knihe o ružomberskom ženskom basketbale sa prelína množstvo mien, názorov, ale nie sú v jej obsahu všetky, ktoré si zalúžia publicitu. Mnohí ľudia do ženského ružomberského basketbalu zapojení toho veľa vedia. Isto aj v súvislosti s trénerkou Natáliou Hejkovou. Otec židovského študenta tiež vedel. Mal vedomosť v hlave. Avšak jeho syn sa pravde, ktorú otec vedel, naučil. Mal ju v krvi. To je úžasný rozdiel. S podobnými rozdielmi sa môžeme stretnúť aj v súvislosti s úspechmi ružomberského ženského basketbalu. Koniec – koncov stretnúť sa s nimi môžeme aj na iných miestach nášho života. Keď som písal eseje o ženskom ružomberskom basketbale, niektorí, s ktorými som sa dostal do kontaktu, mi dávali svoje adresy domov či do práce. Iní, napríklad Iveta Bieliková, Ing. Milan Fiľo, Ing. Róbert Lipa, Ing. Jozef Smolek, Ján Baran, JUDr. Jozef Mišura, Jozef Svobodník, doc. Jozef Vengloš, ale i viacerí ďalší, ma ochotne pozvali k sebe. Umožnili mi komunikáciou „ohmatať“ ich vnútorné bohatsvo. Odbornosť, ľudskosť, človečinu. Boli si, totiž vedomí, že vedieť o nich neznamená ešte poznať ich. Poznanie jednotlivcov, o ktorých sú napísané portréty, eseje, alebo glosy, potrebuje zoznámiť sa dialógom priamo s nimi. Znamená to hovoriť aj o ich duševnom bohatstve, odbornosti, skúsenosti či duchaprítomnosti. Ak sa mi to nepodarilo, písal som na základe výpovedí či kronikárskej tvorby iných, s ktorými v basketbalovom hnutí tí druhí pôsobili, a potom tvoril v najužšej fúzii s hlasom vlastného srdca. Pamätám si ešte na svoje žurnalistické začiatky, počas ktorých mi môj učiteľ, vysokoškolský pedagóg, neskôr môj dobrý osobný priateľ, docent Jozef Virčík povedal:
„Dávaj si pozor na slovo, na svoju reč, lebo u žurnalistu je pozorné a presné slovo osobitne dôležité. Zvykaj si, aby všetko čo napíšeš bolo jasné, elegantné a logické. Neuchyľuj sa k senzáciechtivosti, povrchnosti a nič nehovoriacim slovám, lebo tak môžeš premárniť svoj nielen žurnalistický život.“

Snažil som si zobrať k srdcu jeho radu. Možno aj preto som sa snažil vždy pozorne načúvať čo hovorí, píše, ten druhý. Prostredníctvom médií napríklad aj vtedy, ak hovorila či písala nositeľka Kryštáľového krídla, prvá slovenká športovkyňa, ktorá ho získala, pani Natália Hejková.

Jozef Mazár

Sport: 

0 Komentáre