Patrila medzi najslávnejšie športovkyne sveta, skláňali sa pred ňou politici, hlavy štátov, muži všetkých rás a rôzneho spoločenského postavenia. Jej svadbu s českým atlétom a olympionikom Josefom Odložilom v roku 1968 v metropolitnej katedrále v Mexiku City sledovali na televíznych obrazovkách milióny divákov na všetkých kontinentoch. Potom však prišli roky poníženia a útrap. Bola rada, že mohla robiť upratovačku. Dve desaťročia v tzv. celebritnom manželstve trpela... Len pre zaujímavosť – každý deň musela viesť podrobný denník všetkých svojich výdavkov, vrátane mlieka a rožkov. Manžel to potom pravidelne a pozorne kontroloval. Ponižujúce a neospravedlniteľné.
Věra Čáslavská, vyhlásená za najlepšiu športovkyňu sveta za rok 1968, to v živote skutočne nemala ľahké. Než sa dostala na gymnastický Olymp, musela trénovať päť hodín denne, chodiť do zamestnania aj do večernej školy s cieľom dosiahnuť maturitu. Všetko to perfektne zvládla. Až na to, že sa jej nesplnil jeden sen – stať sa lekárkou.
Jej športová kariéra však bola obdivuhodná a zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že ju v našich zemepisných šírkach niekto prekoná. Zo všetkých jej dosiahnutých úspechov stačí spomenúť jeden dvojitý: stala sa víťazkou vo viacboji na dvoch olympijských hrách za sebou – v rokoch 1964 /Tokio/ a 1968 /Mexico City/! Na týchto dvoch olympiádach dohromady vybojovala sedem zlatých /!/ a tri strieborné medaily. K tomu môžeme pripočítať množstvo titulov a medailí zo svetových a európskych šampionátov a vyjde nám, že na vrcholových medzinárodných súťažiach v rokoch 1964 ‒ 1968 bola vo viacboji prakticky neprekonateľná! V Mexiku sa zároveň stala najúspešnejšou z úspešných – štyri zlaté a dve strieborné sa nepodarilo vybojovať nikomu! Takže okrem tých olympijských titulov sa štyrikrát stala majsterkou sveta, jedenásťkrát Európy, štyrikrát ju vyhlásili za najúspešnejšieho čs. športovca roka.
ČASY ÚTRAP A PONIŽOVANIA
Po návrate z Mexika vtedajším štyrom najvýznamnejším predstaviteľom republiky, vrátane prezidenta Ludvíka Svobodu, podarovala zmenšené kópie svojej zlatej medaily. Bola že to vtedy sláva! Tú však veľmi rýchlo vystriedali časy ponižovania a útrap. Dostala sa na zoznam kontrarevolucionárov a teda nepriateľov socializmu. Keď hľadala aspoň morálnu podporu, tak jej z Kancelárie prezidenta ČSSR odkázali, že všetko bude ako predtým, stačí ak oficiálne odvolá svoj podpis pod manifestom, ktorý sa nazýval 2000 slov. Tým mladším by v tomto príspevku zabralo príliš veľa času a priestoru vysvetlenie toho, čo sa v ňom písalo, ale tí skôr narodení si bez problémov spomenú na jeho obsah i na to, čo po jeho zverejnení nasledovalo. Nemusela dlho uvažovať, veľmi rýchlo túto „ponuku“ odmietla. V opačnom prípade by sa hanbila sama pred sebou i pred tými úprimnými priateľmi, ktorí jej ešte zostali. Potom už nemohla robiť nič z toho, čomu žila a čo milovala: ani pretekať, ani trénovať, ale štát jej „veľkoryso“ dovolil stať sa upratovačkou...
Našťastie, najtvrdšie obdobie normalizácie tak trochu povolilo opraty a Věra Čáslavská sa mohla stať trénerkou. Najskôr pod vymysleným menom, neskôr jej dokonca umožnili vycestovať do Mexika. Do krajiny, ktorá ju tak neskutočne úprimne milovala. Dodnes sú jej veľmi vďačné už dámy v rokoch, ktoré ako gymnastické talenty prešli jej rukami. Odvtedy jej neraz dali najavo, ako ju majú rady a vždy na ňu budú myslieť s úctou a vďakou.
Prišli roky, kedy sa táto nezapadajúca gymnastická hviezda mohla začať objavovať aj na medzinárodných pretekoch o Pohár Košického vládneho programu /KVP/, v 70-tych a 80-tych rokoch minulého storočia najvýznamnejšom podujatí ženskej športovej gymnastiky na území vtedajšieho Československa. Vždy zaujala svojím skromným vystupovaním, nikdy medzi nami nedávala najavo, že boli časy, kedy sa jej klaňali významné osobnosti sveta. Naopak, na spoločenských večierkoch na záver pretekov nikdy neodmietla vyzvanie do tanca zo strany niektorého košického člena organizačného výboru Pohára KVP alebo hosťa posedenia. Na naše veľké prekvapenie aj medzi jej vtedajšími českými kolegami a kolegyňami sa našlo dosť tých, ktorí ju považovali za „osobu, ktorá tam nemala čo robiť“. Rozhorčovali sa nad tým, že „po tom všetkom“ ju ešte pustili do Mexika, a nám dávali najavo svoju nespokojnosť s tým, že ju prijímame, rozprávame sa a dokonca vtipkujeme. Pripomienky však mali len za jej chrbtom, teda úprimnosť nebola ich silnou stránkou. Čo sa však týka zákulisných intríg a ohováraní, šport v tomto nikdy nezaostával za umením, najmä za divadlom, o čom nezainteresovaní a úprimní priaznivci športu, našťastie, veľa nevedia...
Naposledy sme Věru Čáslavskú videli v Košiciach v októbri 1990. To už však bolo v iných časoch a ona v inej funkcii. Prišla už ako predsedníčka Československého olympijského výboru a poradkyňa prezidenta republiky pre sociálne otázky a šport. Bola hosťom Medzinárodného maratónu mieru a zúčastnila sa na oficiálnom vyhlásení víťazov.
OPÄŤ AKO NA HOJDAČKE
Slovensko mala vždy úprimne rada. Pokiaľ mala možnosť, tak pozorne sledovala dianie v dvoch centrách ženskej gymnastiky, ktoré vyrástli ako huby po daždi. Teda nečakane rýchlo, ale zároveň s pevným podhubím. V Detve a Košiciach. Fandila im, vážila si neúnavných a obetavých trénerov v nich a nezištne im v pravý čas dokázala poradiť. Raz sme sa s ňou v Košiciach rozprávali o vzťahu Slovákov k jej tzv. politickým a spoločenským pokleskom. Svojou ženskou intuíciou i stretnutiami a besedami s jednoduchými ľuďmi u nás sa presvedčila, že my na Slovensku sme viac a úprimne odsudzovali to, čo sa s ňou v časoch normalizácie udialo, než doma v Čechách. Určite to bolo i tým, že vidieť v Košiciach toľkonásobnú olympijskú víťazku, najlepšiu športovkyňu planéty v roku 1968 a zároveň sympatickú skromnú ženu, bol pre nás všetkých veľký zážitok. Spojený so vzdaním jej patričnej úcty. Nakoniec, koľkí športovci v tých časoch urobili pre Československo a šírenie jeho mena a slávy vo svete toľko ako ona a Emil Zátopek? Z tých, ktorí zápolili v individuálnych disciplínach určite nikto. Napriek tomu si museli obaja prežiť roky ponižovania a útrap. Ktorý iný štát by sa dokázal takto zachovať k tým, ktorí pre jeho slávu urobili tak veľa? Asi máloktorý.
Po roku 1989 sa ju snažili vyznamenať mnohí. Zároveň aj zamestnať. Ťažko povedať, prečo Medzinárodný olympijský výbor /MOV/ čakal s udelením svojho Olympijského radu Věre Čáslavskej až do roku 1991. V tom istom roku V. Čáslavskú uviedli do Dvorany slávy mesta New York, po tom, ako v roku 1995 ukončila pôsobenie vo funkcii predsedníčky Českého olympijského výboru, sa stala dokonca členkou MOV. Nasledovalo udeľovanie ďalších radov a vyznamenaní doma i v cudzine a asi tým posledným a významným bolo udelenie Radu vychádzajúceho slnka vládou Japonského cisárstva. Ešte predtým /1997/ jedna planétka vo vesmíre dostala meno Čáslavská.
Čo sa týka práce, funkciu poradkyne prezidenta ešte spoločného štátu po rozdelení republiky vymenila za funkciu asistentky toho istého muža ‒ Václava Havla, ale už hlavy štátu „iba“ Českej republiky. Ako nám povedala pri jednej z návštev Pražského hradu, bola tam takým dievčaťom pre všetko. Bez ohľadu na to, či už bola poradkyňa alebo asistentka, pred jej dverami bolo vždy veľa ľudí, pričom každý z nich niečo potreboval. Pred inými dverami nestál nikto, pretože za nimi najčastejšie ani nikoho nebolo. Z najbližšieho okolia českého prezidenta Václava Havla bola pracovne určite vyťažená najviac. Zdalo sa, že už nikdy nič nemôže otriasť zdravým sebavedomím tejto skromnej a životom preskúšanej ženy. Neváhala sa rozviesť, aj keď nakoniec o definitívnom rozchode so svojím otcom rozhodli deti. Potom už ani nepomyslela na to, že svojim dvom deťom nájde nového otca a sebe partnera. Na to už nemala odvahu.
BOLA TO OTCOVRAŽDA ?
Bol to koniec jednej životnej kapitoly, ale V. Čáslavská vtedy vôbec netušila, čo si ešte bude musieť prežiť. Z minúty na minútu sa z nej stala matka otcovraha. Jednoducho sa stalo to, čo sa nikdy nemalo stať. V auguste 1993 pri slovnej výmene názorov medzi otcom a synom Martin mal iba strčiť do Josefa Odložila, ktorý bol pod vplyvom alkoholu. Bývalý úspešný atlét a olympionik spadol, pri páde si spôsobil zranenia, na následky ktorých zomrel... To je jedna z verzií tejto tragickej udalosti. Český bulvár si vtedy prišiel na svoje. To však už nedokázal zniesť ani organizmus pani Věry. Jej Martina súdy poslali na štyri roky do väzenia, ale prezident Václav Havel využil to, čo mu umožňovala Ústava ČR, a tak synovi svojej spolupracovníčky a priateľky udelil milosť. Martin teda zostal na slobode, ale daňou za to všetko bolo aj psychické zrútenie sa jeho mamy a jej nútený pobyt v liečebni. Nedokázala sa zbaviť morálnej zodpovednosti za to, čo sa stalo. Odborníci ju po čase odpísali ako nevyliečiteľný prípad. Asi aj preto, lebo odmietla spolupracovať s lekármi a tí sa jej pre zmenu vyhrážali „liečbou“ elektrošokmi.
NESPOKOJNÝ JOZEF PLACHÝ
Ešte v čase, keď sa medzi Čechmi len špekulovalo o tom, či V. Havel udelí Martinovi Odložilovi milosť alebo nie, košický rodák a štvornásobný účastník olympijských hier /1968, 1972, 1976 a 1980/ Jozef Plachý bol iniciátorom petície športovcov, adresovanej hlave štátu, proti udeleniu milosti. Vtedy ju podpísali trinásti atléti, niektorých z nich J. Odložil osobne trénoval.
Pred niekoľkými dňami sme sa – teda už s odstupom času a po smrti V. Čáslavskej – opýtali J. Plachého, ako vidí túto tragickú udalosť dnes. „Rovnako ako vtedy, i keď to už bolo dávno, svoj názor som nezmenil. Okrem toho som kvôli tomu mal aj dosť nepríjemností. Vytýkali mi, že ako dôstojník armády Českej republiky vystupujem proti jej najvyššiemu veliteľovi. Preto ma aj prevelili na inú pozíciu, musel som odísť z ministerstva obrany. Josef Odložil bol ako môj brat, či už to bola olympiáda, alebo iná cesta do cudziny, mali sme vždy spoločnú izbu. Nakoniec práve on mi veľmi pomohol k účasti na sérii zimných mítingov v New Yorku ešte začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia. Obom sa nám na nich darilo víťaziť... Dobre som poznal aj Věru Čáslavskú, jeden takýto zájazd do Ameriky sme absolvovali spoločne s ňou a pri jej privítaní jej zaplnené hľadisko tlieskalo celých desať minút... Keď sme už s manželkou bývali v Prahe, tak vznikli situácie, pri ktorých nám Věra pomohla. Vysoko si ju vážim ako úspešnú a na celom svete známu športovkyňu, ale na ich spoločný život s Josefom Odložilom i samotný rozvod mám svoj názor. Věra Čáslavská za smrť svojho exmanžela a otca svojich deti, samozrejme, nemôže, ale ja som dodnes presvedčený, že išlo nie o nešťastnú náhodu, ale jednoznačne o vraždu! Potom sa vždy všetko krútilo iba okolo nešťastnej Čáslavskej. Nikto nikdy sa nezaujímal o to, že po Josefovi zostala druhá manželka s dvoma malými deťmi. Akoby vôbec neexistovali! Signatári petície a aj ďalší občania sme chceli iba jedno: keď už Martin vraždil, tak mal za svoj skutok znášať taký trest, ako to v takýchto prípadoch býva u obyčajných, nie protekčných občanov...“
Pre zaujímavosť dodávame, že Jozef Plachý, teraz už opäť so slovenským občianstvom, žijúci striedavo v Košiciach a Prahe, každoročne pomáha organizovať Memoriál Josefa Odložila v atletike, pričom už vyše dve desaťročia je vždy vyvrcholením súťaže beh v Odložilovej kráľovskej disciplíne – na 1500 metrov.
EPILÓG
Život Věry Čáslavskej navždy vyhasol 30. augusta tohto roku. Zomrela vo veku 74 rokov na ťažkú a zákernú chorobu ‒ rakovinu pankreasu. Bojovala s ňou tak, ako bojovala so súperkami na gymnastických náradiach. Tam však na víťazstvá stačili „iba“ dokonalá príprava, sústredenosť, vysoké majstrovstvo, húževnatosť a vôľa skončiť ako víťazka. S rakovinou zápolila aj so svojím typickým humorom, určite jej pomáhal aj záujem zo strany priateľov i celej verejnosti. Veď nad depresiami vyhrala a tá rakovina sa spočiatku nezdala byť až taká nebezpečná protivníčka. Věra Čáslavská mala práve teraz obrovskú chuť žiť a aspoň niečo dohnať z tých stratených rokov, pre ňu plných obmedzení, zákazov rôznych druhov. Mala predsa deti, vnúčatá, ďalšie blízke duše, s ktorými si vždy mala čo povedať.
Sudičky jej však pri kolíske dali do vienka nie pokojnú starobu, nie pohodu a bezstarostné chvíle, ktoré si naozaj zaslúžila, ale boj o holý život. Dlhý a neúprosný, jeho „rakovinovú etapu“ sama prirovnala k behu na veľmi dlhú trať, dlhšiu ako maratón. Tak sa aj stalo, lenže cieľom už prebehla samotná smrtka s kosou...
Mohla mať štátny pohreb so všetkým, čo k nemu patrí. S čestnou hradnou strážou pri truhle, zavinutej do štátnej vlajky, i salvami na jej počesť. Najbližšia rodina túto vzácnu ponuku odmietla. Odprevadili ju na večnosť v tichosti a skromnosti, teda tak, ako prežila podstatnú časť svojho života. Pretože vedela, že málo čo je tak pominuteľné ako sláva. V jej prípade sa však nikdy nestratila. Akoby iba odišla niekde do ilegality a keď z nej vyšla, zaburácala nad našimi hlavami.
Pokiaľ na našej planéte bude šport športom a olympizmus olympizmom, tak si na ňu budú spomínať a vzdávať jej úctu mnohí. Bez rozdielu farby pleti, náboženského vyznania, pohlavia, národnosti. Možno už „iba“ kvôli tomu, že na olympiáde v Tokiu sa stala jej korunnou princeznou /tri zlaté, jedna strieborná/, ale o štyri roky neskôr v Mexiku už bola oficiálnou a korunovanou kráľovnou /štyri zlaté, dve strieborné/. To všetko je dosť na olympijskú nesmrteľnosť a večnú športovú slávu.
Vladimír Mezencev
foto: profimedia.cz