Nedávno oslávila špičková osobnosť svetového športu, pre moju publicistiku, osobnosť úžasne vzácna, pani Dana Zátopková – 95. výročie svojho životného jubilea. Pri tejto príležitosti sme spolu s kameramanom Jurajom Trstenským, oprášili ciele štúdia Šport z pohľadu možností nadviazania systémovej a systematickej spolupráce s časopisom Svet športu s víziou riešiť v komplexe hľadanie otázok športovej publicistiky, na ktoré dáva ľudský život odpovede. V previazanosti printového média na internetový portál TV a rádia Šport.
Vôbec nie náhodou sme sa na úvod nášho takého predsavzatia vrátili k jednému nášmu rozhovoru s pani Danou Zátopkovou, ktorý sme pred rokmi natáčali vo V.I.P priestoroch futbalovej Dukly Praha a ktorý doposiaľ nebol ešte nikde publikovaný. Pani Dana Zátopková sa narodila 19. septembra 1922. Narodila sa a stala sa olympijskou víťazkou v rovnaký deň ako jej manžel. Obaja boli svedkami na svadbe československej olympijskej víťazky v hode diskom z Melbourne 1956 Olgy Fikotovej a amerického olympijského víťaza v hode kladivom na tých istých hrách Harolda Connollyho, ktorí sa zosobášili v roku 1957 na staromestskej radnici v Prahe. Zátopkovci osobne intervenovali u vtedajšieho prezidenta Antonína Zápotockého, aby takýto sobáš v čase vrcholiacej studenej vojny povolil.
Pri zrode nášho rozhovoru, ktorý vlastníme a ktorý odpublikujeme čo nevidieť pri premiére internetového televízneho vysielania nášho Štúdia Šport TV, bol prítomný aj vtedy žijúci spoludržiteľ svetového rekordu Emila Zátopka v štafete na 4x 1000 metrov, vzácny to občan americkej Kalifornie, kde z bývalého Československa emigroval. O tom ale viac v avizovanom rozhovore.
Nás zaujal v tej chvíli, pri zrode vôbec nie náhodného projektu, nadpis historickej publikácie, ktorá vyšla v Českej republike pri príležitosti 60. výročia armádneho vrcholového športu pod názvom Sport se jménem Dukla. Len tak okrajovo, pre mňa osobne hodnotný publicistický produkt kolektívu autorov pod vedením Jaroslava Priščáka, súčasného riaditeľa Armádneho športového centra Dukly Praha. Kolektív tvorili okrem neho Ivana Roháčková, Arnošt Šulc a Petr Lakomý za účasti množstva zaujímavých spolupracovníkov.
Dlhé roky, presnejšie od roku 1968, kedy som bol vojakom základnej služby v Dukle Banská Bystrica, sledujem banskobystrickú Duklu a život i športové dianie v nej. Samozrejme, so všetkým čo k tomu patrí. Výnimku v tomto smere netvoria ani ponovembrové odkazy pamätného roku 1989 prostredníctvom diania v slovenskom športe. Či sa to bude niekomu páčiť, alebo nie, Dukla Banská Bystrica v ňom má jedno z dominantných postavení.
Blížia sa oslavy 50. výročia založenia Dukly Banská Bystrica, blížia sa oslavy novembra 1989 a každé také a im podobné jubileá nastoľujú pre nášho nielen športového diváka, ale aj samotného športovca už roky, žiaľ, tie isté otázky a ľudia dostávajú prostredníctvom rôznych vystúpení v drvivej väčšine tie isté odpovede - frázy! Lieta ich vzduchom i médiami toľko, že ten priestor je frázami zaplavený. Obrovská eufória kľúčových udalostí či už pri samotnom vzniku športu s logom Dukly v slovenskom športovom priestore zaniká, ale zaniká, podľa mojej skromnej mienky aj úžasná eufória podstaty vzniku novembra 1989. A tou podstatou v oboch prípadoch je, síce na prvý pohľad jednoduché, ale dnes veľmi sprofanované slovo sloboda.
Patrí sa na úvod takej úvahy, ktorú si dovoľujem predostrieť touto formou širokej verejnosti, postaviť závažnú a veľmi zložitú, prenáramne ťažkú otázku a zároveň na ňu hľadať odpovede so spoločným menovateľom. Otázka tvorí titulok tejto úvahy a zvýrazňujem ju zámerne formou výkričníkom zvýrazneného konštatovania: Je to čudná sloboda, keď sa v nej človek necíti bezpečne!
Eufória o slobode z tribún novembra 1989 trvala niekoľko týždňov. Kľúčové udalosti z pohľadu slovenského športu nikto do dnešného dňa nikde zodpovedne a pravdivo pre verejnosť neanalyzoval a tak zrazu aj pri dôležitom výročí krásneho jubilea osláv 50. výročia vzniku Dukly Banská Bystrica neodznelo, že nebyť ľudí, ktorí položili za skutočnú slobodu svoje životy v bojoch o Dukelský priesmyk, alebo tí, ktorí svoje životy v tých bojoch riskovali, sa taká trvalá pravda rovnako vytratila. Rovnako sa vytráca myšlienka, že šport pod logom Dukly zásluhou vysokého profesionalizmu, vysokej kvality každej práce v Dukle, na každom jej úseku, bude posúvať slovenský špičkový šport. V tom svetovom na vyšší piedestál, bude ctiť, strážiť, násobiť získané svetové vavríny, ale zároveň pomáhať na úseku práce a spolupráce so športom detí a mládeže, so športom dokonca v rodinách k ozdravujúcim procesom našej spoločnosti, zdravia ľudí zvlášť.
Sloboda podľa mňa nespočíva v tom, že sa politické špičky predbiehajú v nechutných prekáračkách o to, kto prvý prestrihol ostnaté drôty smerom na Západ, ani zakladaním nových a ďalších politických strán, ktoré sa rodia v našej rodnej vlasti ako huby po daždi, ale ani vznikom iných športových štruktúr. Slobodu musia „odmakať“ v prvom rade ľudia vo svojom vnútri. Médiá by tomu mali byť mierou vrchovatou nápomocné. My sme naše, pre rodnú vlasť tak potrebné, popredali najskôr do zahraničia a s predajom do zahraničia ľahko odovzdali aj vývozný ekonomický artikel z reklám. Súkromníkom tu niekto odovzdal zisk z lotérií a slovenský šport ostal nahý.
Chce sa mi veriť, že existuje hŕstka jednotlivcov, ktorí vo svojom vnútri, nie pre vidinu množstva peňazí, nastúpili na cestu zodpovednosti a kvality takej práce, ktorej výsledky prinesú aj v športe vysoký stupeň športového vývoja. Duch nevzíde zo slobody, ale len z ducha. Sloboda bez poslušnosti je zmätok a poslušnosť bez slobody je otroctvo. Mnohí, ktorí čítate tieto riadky, poviete: Do novembra 1989 sme nemohli študovať. Boli takí. Ale takí sú i dnes. A je ich oveľa viac. Hlavne z dôvodu, že naše kvalitné školstvo sme po novembri 1989 hanebne na škodu vlastných detí rozbili. Školstvo, vraj, je tou inštitúciou, ktorá garantuje v slovenských podmienkach nárast kvality športu v našej vlasti. Vraj...
A slovenský šport? My sme súčasným systémom v slovenskom športe začali kŕmiť hladných ľudí rybami namiesto toho, aby sme im dali udice a učili ich ryby chytať. Solidarita vo svete v skutočnosti neexistuje, socializmus ju na základe postojov a počinov mnohých špičkových funkcionárov vtedajšej doby, zdegradoval skôr, než mohol začať presadzovať. Na druhej strane, kapitalistický Západ sa rýchle po jeho rozpade uchopil egoizmu súčasných ekonomických nástrojov a aj športom valcuje rôznorodo potenciál slovenského umu a pracovitosti. Mnohí naši ponovembroví kormidelníci naskočili na taký systém , podľa mňa z dôvodu vlastného pohodlia, vidiny vlastných ekonomických záujmov, než aby presadzovali zotrvanie a rozvoj toho dobra, ktoré sme v slovenskom športe mali. Dukla medzi také kvalitné ohnivka ďalšej prosperity patrila a stále, na naše šťastie patrí, ale napríklad časté menenie riaditeľov či veliteľov politickými špičkami silne varuje.
Z Dukly sme vyhnali silné ohnivko - prepracovanú kvalitnú prácu s mládežou. Sloboda je aj o tom čo dokáže súčasný tréner priniesť na oltár športu z vlastnej iniciatívy, ktorá pramení zo srdca pre šport, nie z nastrčeného vrecka na vlastný zárobok. V mnohých športoch na rôznych úrovniach evidujeme množstvo žoldnierov. Nie ľudí, ktorí sú ochotní na základe kvalitnej pláce investovať do vlastného vzdelania vlastné prostriedky. Na druhej strane, žiadny diktát nič nevyrieši. Pozrite sa dnes na počínanie WADA a prípad Kreutzigera, či postavenie nášho úspešného olympionika Mateja Tótha. Píšem o tom obšírnejšie v mojej ostatnej knižke, ktorá sa tiež dotýka histórie Dukly Banská Bystrica a sčasti aj výsledkov novembra 1989. Má názov Svedectvo veliteľa a k čitateľovi by sa mala dostať koncom tohto mesiaca.
Aj tam píšem, že sledovanie vlastného prospechu bez rozmýšľania a presadzovania sociálneho blaha všetkých, je úchylkou ľudskej povahy a tým aj kvality hodnôt človeka. Jedno či americkej, alebo ruskej. Vlastný prospech a úspešnosť aj v športe môže byť dosahovaný iba rozširovaním sociálneho blaha väčšiny spoločnosti. Začiatkom šesťdesiatych rokov som o tom počúval veľa z úst generála Ludvíka Svobodu v kruhu svojich spolubojovníkov z Dukly na historických Troch duboch. Ich rozprávanie o vlastných životoch, ľudských postojoch, ich skromnosť, ale úžasná pracovitosť pre dobro deti sveta, mi ostanú na večnosť vryté v pamäti. Predstavte si, väčšina z nich bola v päťdesiatych rokoch väznená v ťažkých žalároch minulého storočia. Mnohí z nich neboli nikdy členmi žiadnej strany, obliekli sa na večnosť do tričiek vlastného charakteru.
A celkom na záver svojej úvahy ešte jedna otázka: Prečo som ju takto napísal? Stratil som ako novinár, publicista, veľa ilúzií. Mnohí hovoria a píšu, o tomto slobodnom svete športu a svetského života. Aký už len je to slobodný svet, keď je manipulovaný nadnárodnými zoskupeniami, reťazcami. Keď v ňom ľudia rezignujú pre peniaze na najpodstatnejšie ľudské hodnoty. Mnohí z mojich bývalých novinárskych kolegov ma sklamali. Za socializmu na rozdiel odo mňa, pôsobili v denníkoch socialistickej ideológie, dnes sú reprezentantmi kresťanskej viery či prisluhovačmi kapitalistického konania, ktoré si dovoľujem z pohľadu športu skloňovať. Pritom to čo robia, považujú za svoje primárne víťazstvo.
Čo si cením za posledné roky? Pomoc nevinným obetiam toho, čo nám ponúkol skorumpovaný svet prostredníctvom svojich ideológií. Mám na mysli drogy, narastajúcu sociálnu patológiu. Viem o čom píšem. Nie náhodou som prišiel v Slovenskej republike medzi prvými s presadzovaním nefalšovanej pomoci tým, ktorí tú pomoc veľmi potrebujú. Postoje a životy mnohých špičkových športovcov, trénerov i funkcionárov z domácej, československej a svetovej športovej scény boli a zostali nezastupiteľnými pomocníkmi takej charizmatickej orientácie. Prostredníctvom časopisu Závislosť. Dobre viem, na základe čoho som sa rozhodol iniciovať v Slovenskej republike vznik resocializačného zariadenia Čistý deň, pri vzniku ktorého som stál v prvých radoch a viem aj prečo som odtiaľ včas odišiel. Prečo som sa nebál prvý na území Československa prísť v publicistike so životnou pravdou k verejnosti: Drogy a rasizmus zabíjajú, šport spája! Žiaľ, mnohí z tejto potrebnej pravdy urobili klišé a tým ju zdehonestovali.
Život so športom a pri športe ma naučil rozlišovať vzdelanie od múdrosti. Oddeľovať tieto pojmy od seba. Byť vzdelaným ešte neznamená byť múdrym. Komunikácia s múdrymi tohto sveta ma učila a učí stále skúsenosti, o ktorú som si dovolil tento raz takto sa s vami podeliť. Reč vlastného srdca je vždy tou najväčšou pridanou hodnotou každého života. V slovenskom športe nastúpili do popredia vo vhodnom, nestráženom čase na dôležité pozície mnohí lapaji, karieristi. Vyhrávajú mnohé súboje. Vyhrávajú, ale nevíťazia. Zabíjajú zdravie mnohých ľudí, zdravú myšlienku sociálneho zmieru. Pridali sa k takým, ktorí majú falošné zoskupenie na celej planéte. Mnohí sa zakuklili do vodcovských plášteniek a pozlátka, na prvý pohľad lákavého, ľudského krásna.
Slovenský šport, ba aj Duklu v ňom, trápili a trápia obdobia s ľuďmi, ktorí majú v sebe zakorenené návyky brať a nedávať. Tieto riadky píšem, lebo mám obavy z lenivej spoločnosti. Taká zvykne hniť. Je mi smutno, že zo športu sa začínajú vytrácať krásne víťazstvá a ešte krajšie priateľstvá. Byť pri ľuďoch a s ľuďmi typu Zátopkovcov, znamená propagovať úprimné a čestne vybojované športové víťazstvá na športových kolbištiach aj v živote.
Jozef Mazár
foto: archív autora
je to dobre to co sa deje v sporte ale aj vo svete pomaly nema odozvu cim dalej je to horsie