IVOR LEHOŤAN, redaktor denníka Šport, viceprezident Medzinárodnej biatlonovej únie, viceprezident Slovenského zväzu biatlonu oslavuje v týchto dňoch svoje okrúhle životné jubileum – krásne päťdesiatiny.
Časopis Svet športu si ho dovolil vo chvíli jeho tvorivého úsilia vyrušiť a pozhovárať sa s ním na aktuálne témy, ktoré ponúkame aj prostredníctvom tejto našej webovej stránky. Tu sú otázky a odpovede.
Keď to spočítame spolu s vašimi študentskými rokmi, v redakcii denníka Šport pôsobíte už vyše tridsať rokov. Nezunovalo sa vám písanie o športe?
„Kdeže, ani zďaleka! Niektorí moji známi sa síce smejú, že už mi zrejme postačuje stlačiť pár písmeniek na klávesnici a prekopírovať referáty z futbalovej a hokejovej ligy do nasledujúcich vydaní novín, ale na také žartíky odpovedám úsmevom. Mám to šťastie, že diapazón športových odvetví, o ktorých som písal a stále píšem, sa začína futbalom a hokejom a končí až pri kolkárskom športe - aby som vybral spomedzi takzvaných menších jeden, ktorý je tiež môjmu srdcu blízky. Tak ako dynamicky sa vyvíja spoločnosť, tak je to aj so športom. Nesmierne ma teší, že ten slovenský dostal minulý rok to, čo si zaslúžil už dávno – novo formulovaný zákon o sebe, s novými pravidlami. V našom povolaní, ktoré podľa mňa balansuje medzi ľudovou zábavou a vážnym poslaním, nie je čas, aby témy, udalosti či fakty pre žurnalistu zovšedneli. Pribudol k tomu fenomén internetu, nových médií, sociálnych sietí a to sú pre mňa stále nové výzvy. Nie je čas na nudu a stereotyp.“
Niekto už raz napísal, že patríte medzi najvplyvnejších slovenských funkcionárov. Už štrnásť rokov ste viceprezidentom Medzinárodnej biatlonovej únie pre informácie. Pohybujete sa v športe, ktorý zaznamenal celosvetový boom, ale nosí pre Slovenskú republiku z významných podujatí cenné medaily. Ako to zvládate?
„Priznávam, že často s vypätím všetkých síl a po poslednom kole Svetového pohára v biatlone v marci mám vyplazený jazyk a vylágrovaný mozog. Túto kombináciu som si však ako volený funkcionár vo svetovom biatlone zvolil už dávno, nenariekam. Aj keď by sa mi v zbesilom tempe života ľahšie pracovalo vo svetovom a zrejme i slovenskom biatlone, keby som bol tam či tam zamestnaný a nie iba dobrovoľný funkcionár. Vo svetovom biatlone sú na nás, desiatich členoch exekutívy, kladené pri súčasnom mnohomiliónovom ročnom rozpočte vysoké nároky. Ale svetovú exekutívu nejdeme profesionalizovať. Máme za sebou v hlavnej biatlonovej centrále v Salzburgu šikovných zamestnancov, ktorí vybavia dennú agendu a na nás a teda aj na mne, ostávajú takzvané „politické“ rozhodnutia v záujme rozvoja svetového biatlonu. Udržujeme, podľa môjho názoru, jeho správne smerovanie aj čo sa týka mojej kompetencie, teda informácií. Vďaka môjho žurnalistickému videniu komplikovanosti súčasného toku informácií sa mi ľahšie rozhoduje spoločne s mojimi salzburskými spolupracovníkmi. V domácich reáliach, v slovenskom biatlone, som síce nie vždy prorokom, ale zvykám si. Medaily ešte stále udržiavajú aj slovenský biatlon v akej-takej kondícii. Po valnom zhromaždení Slovenského zväzu biatlonu 30. apríla ju však treba rozhodne zlepšiť. Ale to je obsiahla téma, ktorú nerozoberieme v tomto rozhovore.“
Pre našu redakciu a iste aj pre mnohé iné nielen doma, ale aj v zahraničí ste jagavou novinárskou stálicou. Pamätáme sa ešte keď ste ako študent FF UK v Bratislave, odbor žurnalistika, robili diplomovú prácu. Ak sa nemýlime, ona sa nezaoberala vrcholovým športom. Prečo ste diplomovou prácou zabŕdli do inej oblasti než je vrcholový šport? Vtedy ste ešte nevedeli, že sa vydáte cestou kvalitného športového novinára?
„Nepotrpím si na veľké chválospevy na moju osobu, aj keď za tie roky asi poznám svoje miesto v slovenskej športovej žurnalistike a cítim sa byť do istej miery rešpektovanou postavou na tejto scéne. Nielen športom je človek živý, takže keď som rozoberal v mojich univerzitných časoch obsah periodika o problémoch papierenského priemyslu na Slovensku, bola to pre mňa vítaná pridaná hodnota. V rámci mojej žurnalistickej praxe som písal a v rozhlase aj hovoril napríklad o stavbárskych témach, ba, dokonca, aj o rómskych problémoch na Horehroní. Je jeden taký vtip o novinárovi, ktorý sa dlho rozpráva, ale skrátim ho: pilot lietadla vo výške 10 kilometrov volá k rôznym problémom na palube - k oprave výškomeru, k pôrodu cestujúcej mamičky, k aktuálnej poveternostnej situácii odborníka na danú vec spomedzi cestujúcich a zakaždým príde problém vyriešiť jeden a ten istý človek. Pilot sa na záver spýta, aké je vlastne povolanie takého kvalifikovaného pomocníka a ten odpovie, že je novinár... Z mnohých sfér života vieme niečo, aby sme mohli kvalifikovane písať, z jednej by sme mali všetko. V mojom prípade je to šport ako taký. Aj v ňom sa stretáva veľa spoločenských tém. Od ekonomiky až po zdravie a operačné zákroky. Aj v tom ma žurnalistika a športová zvlášť, stále baví a neunavuje. V študentských rokoch som sa snažil neustále si rozširovať svoj vedomostný obzor.“
A čo cudzie jazyky? Viem, že ich ovládate niekoľko. Čitatelia by radi vedeli, či ste s nimi zažili počas vašej tridsaťdvaročnej novinárskej dráhy aj zábavné chvíle? Ktorá bola taká tuctová, pri ktorej by aj srdce závistlivca bolo na mieste?
„Neviem, či takú vôbec mám... S francúzštinou som si nepotykal, aj keď je to nádherný jazyk. Sedel som raz na letisku v Paríži a dokola vyvolávali Mister Le Otán. Tak mi to znelo a dlhé chvíle som si neuvedomil, že majú na mysli mňa, pána Lehoťana. Nechcem sa priveľmi chváliť, ale na moju nemčinu hovoria moji nemeckí a rakúski kolegovia v biatlone, že keď hovorím, ako keby počuli rozprávať ich starých rodičov. Používam také staromódne výrazy. Tak, ako ma to učili na jazykovej škole, hoci z mnohých hodín som sa ulial, keďže som čas od času uprednostnil futbalový tréning. Dovolím si tvrdiť, že výborne viem aj po rusky, ale zvyknem mať jeden problém a neviem, v ktorom mozgovom závite trčí, že keď mám pri debate vo viacerých rečiach prepnúť z ruštiny do angličtiny, chodia mi najprv na um nemecké slová. Neviem, prečo je to tak.“
Je podľa vás byť lepšie kvalitným vysokým funkcionárom atraktívnej medzinárodnej športovej inštitúcie, alebo špičkovým novinárom , nazvime to - až na malé výnimky, „ odvarovej“ slovenskej športovej žurnalistiky, v ktorej pôsobí veľa „pisálkov“ a rýchlo kvasených športových komentátorov ( znova až na niekoľko, ale veľmi málo, kvalitných s pátosom v hlase i vedomostne na úrovni)? Prečo je tomu u nás, v našich slovenských podmienkach práve tak ako sa pýtam? Ak máte na danú situáciu iný názor, presvedčte ma i mnohých čitateľov, že to nie je pravda, čo si dovolíme roky verejne na stránkach Sveta športu i osobnou komunikáciou pranierovať a dávať aj praktické východiská. Masmediálna komunikácia ešte kvalitného redaktora pre Slovenskú republiku nepriniesla!
„Nechcem škatuľkovať a poučovať. Pravda je však taká, že sa zužuje okruh kvalitných autorov v novinách a redaktorov v elektronických médiách. Bude to asi v tom, že oproti mojim začiatkom v športovej žurnalistike dostávajú mladí príliš skoro šancu venovať sa veľkým športom a témam, bez toho, že by si preskákali začiatočnícke obdobie pri malých športoch a malých témach z telocviční, nie zo štadiónov. Nie sú vypísaní a to cítiť. Vytráca sa napríklad kvalitná športová reportáž. Pretože podľa mňa mnohí skĺznu k povrchnosti v hodnotení výsledku či deja na ihrisku, pretože neprešli učňovskými rokmi žurnalistu. O nich by vedeli hovoriť historky moje vzory Igor Mráz, či Marián Šimo, ktorí si učňovskými rokmi preskákali a vykresali z nich uznávaných autorov. Ja som mal šťastie na skvelých kolegov v denníku Šport, ktorí mi v začiatkoch neváhali škrtať a prerábať v mojich prvotinách aj dlhé pasáže. Neviem, či to nie je aj chyba v redakciách, že sa elévom nemajú čas tak podrobne venovať. Ja som sa počas jeho praxe u nás snažil niečomu priučiť Tomáša Štulajtera a napokon sme to dotiahli do spoločného pôsobenia na majstrovstvách sveta v hokeji v Helsinkách v roku 2012, odkiaľ sme písali pre čitateľov denníka Šport, podľa mňa, v skvelej forme. V takej, v akej boli Ján Laco a spol.“
Vstupujete medzi dorastencov seniorov. Máme na mysli oslavy vašich päťdesiatin. Osobne vám aj za čitateľov Sveta športu a našej webovej stránky želáme ešte veľa, veľa tvorivých síl v plnom zdraví. Ďalšiu nošu novinárskej a funkcionárskej kreativity. Aký recept by ste pri tejto príležitosti dali pre zvýšenie kvality slovenskej žurnalistiky?
„Viac počúvať skúsených trénerov a športovcov. Chodiť častejšie na ich tréningy, posedieť s nimi na káve, nielen sa s nimi stretávať po zápasoch. Nepreberať texty zo zahraničných médií, ale snažiť sa písať čo najviac vlastných článkov, z vlastnej tvorivej dielne. Snažiť sa pochopiť ľudskú stránku športového výkonu, spôsob, ako sa k nemu dotyčný dopracoval. A, pre našich mladých kolegov moja ďalšia rada znie: dobehnúť v oblasti gramatiky a štylistiky to, čo im ani vysoká škola nedala. Nespoliehať sa v tomto na automatické jazykové korektúry textu, ale na vlastné poznanie.“
Mnohí, ktorí vás dobre poznajú tvrdia, že ste málo čitateľný. Aký ste, vlastne, človek vo svojom vnútri? Iný než vo funkcii viceprezidenta biatlonovej federácie? Poprosíme úprimnosť, lebo sa na to pôjdeme opýtať aj vašich podriadených v Medzinárodnej biatlonovej únii. Iste tam takých ľudí máte. To ste, nakoniec v jednej z predchádzajúcich odpovedí nadhodili
„S pribúdajúcimi rokmi čoraz viac vnímavejší v otázkach problémov slovenského športu. V súkromí mám rád svoju rodinu, u nej hľadám neustále oporu. Teším sa na kávu v spoločnosti, ktorá vie erudovane hovoriť o všetkom možnom. Psychický ventil si pustím na tenisovom, alebo bedmintonovom dvorci, kde na vlastnej koži spoznávam, že víťazstvo prichádza až po premenení mečbalu. Nebijem sa o výhru do krvi, ale mám ju rád.“
Ako vnímate súčasný slovenský šport?
„Ako problémový druh, o ktorý sa treba konečne lepšie postarať, lebo si to zaslúžia športovci a tiež ich priaznivci. Podvyživený z hľadiska prílevu financií a investícií bol natoľko, že mu takmer trčia rebrá spod kože. Ale s novými procesmi v športe sa možno o desať rokov podarí slovenský šport priblížiť k európskym štandardom. Dovtedy čaká všetkých funkcionárov a športovcov v ňom obdobie hľadania novej tváre športových zväzov, veľa vnútorných zápasov vo zväzoch, pretože dlhodobá podvýživa prináša veľa rozporov a názorových stretov. Niet totiž z čoho brať na rozvojové projekty, veľa rokov sme šanovali a ratovali čo sa dalo. Ach, aký to protiklad so svetovým biatlonom, kde je dostatok financií na projekty mysliace roky dopredu pre blaho tohto nádherného zimného športu! Mám to šťastie, že som vo svetovom biatlone práve v období jeho športového, televízneho a finančného rozmachu. Považujem to za dar!“
Tento materiál vyjde na webovej stránke v čase vašich narodenín. Vraj, novinári, kolegovia sa na vás chystajú. Nevieme, čo je na tom pravdy, že budete musieť medzi nimi absolvovať trojboj. Čo si myslíte, aký trojboj pre vás vymysleli Dušan Dubovec, Milan Stanko, Adam Lehocký, Janko Miškovič, Mário Hanzel, Pavol Kubiš a ďalší nemenovaní?
„Trafiť do maličkej futbalovej brány so zatvorenými očami? To za trest, že sme pred rokom prestali po pätnástich rokoch pravidelne, utorok čo utorok, hrávať v Banskej Bystrici halový futbal medzi tímami z printových a elektronických médií – kvôli nášmu veku a vyššiemu riziku zranenia?... Trafiť tenisovou loptičkou do myšacej dierky a zabehnúť desať metrov pod dve sekundy? Možno však pripravia niečo úplne iné. Nenahneval by som sa, keby to bolo v rámci prípravy na našu tradičnú májovú Novinársku stovku, šprint na 100 metrov na tartane banskobystrických Štiavničiek pre slovenských pracovníkov z masmédií.“
Otázky kládol a za odpovede
poďakoval Jozef Mazár
Foto: Ján Miškovič
Kvízová otázka:
Mnoho zaujímavých ľudí už „vyspovedal“ náš jubilant Ivor Lehoťan. Priložené fotografie sú toho dôkazom. Skúste pre seba urobiť v deň Ivorových 50 tych narodenín svoj vedomostný kvíz v poznávaní osobností slovenského športu.
Na toho, kto nám do 11. apríla toho roku napíše na adresu: sefredaktor@svetsportu.sk správne odpovede s kým je Ivor Lehoťan na priložených fotografiách a nezabudne uviesť svoju presnú adresu, čakajú knižné odmeny!
Vaša redakcia časopisu Svet ŠPORTU
