Fotografia: Aj prostredníctvom týchto fotografii zostávajú odkazy na univerzitného profesora Tomáša Stejskala „nevyumelkované“, ale živé pre každodennú prax. Bližšie boli odpublikované slovne v časopise Svet športu ešte v roku 2012. Vtedy sa tam tiež objavili tie isté fotografie. Foto: archív redakcie Svet športu
V pondelok 23. júla toho roku preletela svetom smutná správa o náhlej smrti jedného z prvých vysokoškolských profesorov v Slovenskej republike, ktorí úspešne vyštudovali Univerzitu športu v zahraničí. Jeho blízki, priatelia, študenti a známi, smútia a spomínajú.
Profesor Tomáš Stejskal zostane na večnosť vďaka svojmu životu odkazom pravdy, že akokoľvek bezmocnými môžu byť dobrí a spravodliví ľudia, vynikajúci pedagógovia, dobrí a nenapodobniteľní kamaráti, predsa len vďaka nim stojí život za to. Vďaka životným postojom univerzitného profesora Tomáša Stejskala mnohí jeho študenti, významné osobnosti rôznych športových odvetví, života vôbec, znovu raz v hlbších súvislostiach pochopili, ako sa zásluhou lásky rodí čas, ktorý sa stáva udalosťou a z ktorého sa nestráca ani chvíľka.
Mal niečo vyše 80 rokov keď sme v jedno skoré pondelkové ráno sedeli pred plavárňou v Košiciach a v jeho prítomnosti aj s ikonou svetového vodného póla, Ladislavom Bottlikom v rôznych pádoch skloňovali otázky nevšedné, napríklad tú: Čo si pýta modlitba o súčasnom športe?
On, znalec duše športovej i života akademického polohlasno zareagoval, že možno viac poklony a vďaky skvelým ľuďom sveta, ktorí dokázali svojimi výkonmi, vedomosťami, obsahom vlastných skutkov povýšiť šport do polohy, v ktorej budú potrebné skutky v praxi viac než túženou prosbou. On, všestranný akademický pedagóg, psychológ nie len športového života pre prax, jachtár, úžasný plavec, vedec, moreplavec, autor rôznych napísaných i nenapísaných príručiek a poučiek pre učiteľov, trénerov, cvičiteľov, ale aj zvedavých novinárov, žiaľ, už podobné vzácne odkazy nevysloví, nenapíše, neodovzdá.
Vzácna osobnosť nenahraditeľnej, veselej povahy, so svojskými výrokmi tvrdila, že ak zoberieš láske k športu ilúziu, zoberieš potravu pre zdravý život pokolení. Raz mi povedal, že každý obdiv z oblasti k zdraviu pomáha pestovať zdravie, každý obdiv k úspechom v športe pomáha športu napredovať, pestovať ho s väčším citom, najúprimnejšou rečou vlastného srdca.
Sám to tak robil. Keď už nie je pán profesor medzi nami, osobne smútim, že som sa ho nestihol v poslednom rozhovore opýtať, či mal na mysli obdiv duševný, alebo telesný?
Ostatne, on tvrdil, že nie len nežnému pohlaviu sa nemá hovoriť to, čo nemôže pochopiť. Ak budeme uvažovať nad tým čo je nejasné a záhadné a nedokážeme to ani vedecky vysvetliť, končí to pre naše životy spravidla veľmi zle. Ukĺzne jedno slovko a jeho postupné odrazy roztrhnú, rozbijú to, čo spolu niekedy veľmi držalo, čo navzájom priľnulo k srdciam väčšiny, takmer všetkých. Koľkokrát sa stane, ani človek nevie ako a prečo, že srdce sa vyprázdni len preto, že ho zasiahlo možno len maličké, nešťastne pohodené jednoduché slovko?!...
Profesor Tomáš Stejskal bol pre mňa majstrom slova a života v pravde. Slova nie gramaticky správneho z hľadiska jednotlivých národností a národov, ale z praktického využitia pre múdre kroky v našich životoch.
Ťažko sa píše spomienka na takého človeka, s ktorým sa najbližší na ceste ľudským životom rozlúčili vo štvrtok 26. júla toho roku v jeho milovaných Košiciach. Milujúci jeho životné, profesorské kroky odrazu zbadali, ako dokáže miznúť šťastie.
Dopíjaš šálku chutného čaju, či kvalitnej kávičky a zrazu zistíš ako prasklinou šálky uniká tekutina aj tvojho života. Nezadržateľne. A ty o tom tiež nedokážeš, ako moja maličkosť v tejto chvíli, napísať viac výstižnejších a úprimnejších riadkov, že tou škárou uniká vlastne aj tebe časť krásneho života.
Vďaka za všetko, náš pán profesor, aj môj priateľ a učiteľ či sprievodca mnohými rozhovormi všedného, každodenného života. Odišiel si z tohto sveta, ale vďaka Tvojej múdrosti ostávaš stále s tými, ktorí sa Ťa mohli ľudsky, úprimne, často Tvojou zásluhou i na počkanie dotýkať.
Od jednej chvíle môjho života nosím so sebou vetu, ktorú si vyslovil v košickej nemocnici, kde si sa vo svojich 83 rokoch dostával znova na turistické a cyklistické nohy, aby si mohol merať pravidelné trasy na Tvoj obľúbený Bankov. Tá veta bola Tvojou parafrázou na Hemingwaya. Vnímal som ju ako Tvoj odkaz pre posmrtný život. Vtedy si v prítomnosti známeho košického novinára Vladka Mezenceva, s ktorým sme Ťa pri nemocničnom lôžku navštívili, povedal okrem iného aj toto:
„Či som mal strach potom čo ma zrazilo auto?... Mal som snahu a chuť znova sa dostať do dobrej kondície. Strach pred smrťou rastie úmerne s bohatstvom...“ Nuž to, Tvoje, duševné a duchovné zostáva na veky pre ďalšie generácie potrebné a nenahraditeľné.
Jozef Mazár