Jozef Gönci (vpravo) sa takto dal zväčniť na 35. ročníku Dudinskej päťdesiatky s predsedom Správnej rady Nadácie SOV a čestným predsedom Slovenského zväzu džuda Antonom Siekelom.
„Ten Gӧnci musí mať dobré oko, presnú mušku, preto triafa tak presne“ – povedal mi v jednom rozhovore môj priateľ z Dudiniec, Janko Martiška, keď sa dozvedel, že sa chystám písať o Jozefovi Gӧncim. V tej chvíli netušil ani on, ani ja, že písanie o streľbe, jej výsledkoch v podaní prvého medailistu z OH v novodobej histórii Slovenskej republiky bude iba okrajové.
Na staručkej strelnici v Jarovciach pri Bratislave mal 5 násobný víťaz Svetového pohára v streľbe z ľubovoľnej malokalibrovky práve tréning. Priznám sa, prvý raz som držal na tejto zastaranej strelnici vo vlastných rukách vzduchovku, s ktorou trénuje tento vzácny človek. Vojak, čo dlho-dlho nestrieľal zo samopalu. Počas vojenskej základnej služby vôbec. Ani ja nie.
Držím v ruke vzduchovku skôr ako motyku než zbraň, pozorujem na Jozefovi, že pre neho úsmevné dívať sa ako narábam s týmto, pre mňa vyše 5 kilogramovým „čudom“. Hádam aj preto zo mňa v momente vyletí: „Ja sa aj tak do zbraní nevyznám. Je to dril, všakže?“
Sympatický Východniar, rodák z Košíc, sa iba pousmial a začal: „Svoj život k vrcholovému športu sa dá naplniť veľmi jednoducho: ak chcete viac víťazstiev, viac musíte trénovať, viac sa odovzdať športu. Medaily sa nedajú oklamať.“ Jozef Gӧnci sa pohybuje v absolútnej svetovej špičke strelcov z malokalibrovky vyše 15 rokov. Za ten čas získal dve medaily na OH, stal sa dvakrát majstrom sveta a sedemkrát majstrom Európy. Vzácny slovenský športový klenot. Prestížny francúzsky denník L´Equipé o ňom roku 1999 tvrdil po jeho víťazstve v Bordeaux o jedenásť bodov, že je mimozemšťanom. Jozef však túži po víťazstvách a medailách a teraz. „Láska k tejto športovej disciplíne sa pre mňa stala najväčším motívom, najväčšou túžbou po víťazstvách. Dobre sa pamätám dokonca na svoje prvé víťazstvo v streľbe zo vzduchovky. Bolo to v súťaži chlapcov a dievčat z košických škôl. Bol som, tuším, siedmakom. Vyhral som len preto, lebo môj dobrý kamarát detstva Rasťo Jurči sledoval celý priebeh streľby ďalekohľadom, aby presne a spravodlivo zaznamenával tak zásahy moje ako aj mojich najväčších súperov. Oplatilo sa. Rozhodcovia vyhlásili dvoch iných víťazov. Ja som medzi nimi nebol. Dotklo sa ma to. Keď mi Rasťo povedal, že ja som nastrieľal o desať viac ako rozhodcami vyhlásení víťazi, šiel som za nestorom streľby v Košiciach, mojim prvým trénerom, pánom Zdenkom Kopeckým a protestoval som. Pán Kopecký mal dušu pre spravodlivosť, ľúbil športovú streľbu, vyznal sa v nej ako pracovník vtedajšieho Zväzarmu vyhľadával v Košiciach talenty pre túto, v tých časoch, zväzarmovskú disciplínu. Najskôr chvíľu načúval čo mu hovorím, potom šiel za rozhodcami, vytiahol terče, všetko ešte raz skontroloval a zistil, že ja som skutočne nastrieľal celkom 179 bodov, o 10 bodov viac ako moji najväčší súperi. Keďže v tom čase nebola núdza o čisté diplomy ani medaily, pán Kopecký zobral čistý diplom, pero, napísal naň moje meno a do textu: udeľuje diplom za:... veľkú jednotku! Zvíťazil som.“
Jozef nechcel poškodiť súperov, ale nechcel, aby bol sám oklamaný. Od detstva mal rád spravodlivosť. Naplniť svoj športový život láskou – oddať sa mu celý – je jeden z najťažšie dosiahnutých cieľov v živote. Jednotlivci, hlavne špičkoví športovci, ktorí získavajú medaily na OH, MS a ME môžu ovplyvniť svet, ak sa stanú príkladom či vzorom pre najbližšie okolie, ktoré ich dokáže „ohmatať“. Tak, ako keď hodíte do rybníka kamienok a na hladine vzniknú kruhy, ktoré sa postupne rozširujú, kým neoslabnú, aj naše činy ovplyvňujú ekológiu celého ľudstva.
„Moje svedomie sa prieči, ak z olympijských víťazov robia nadľudí. Nesúhlasím s takou publicitou. I my sme len ľudia z mäsa a kostí. Aj mne chutilo jeden čas pivo až pokiaľ som nezistil, že ma nafukuje. Dnes si už pivo s takou chuťou nevypijem. Ešte ako dieťa som mal v základnej škole troch kamarátov – už spomenutého Rasťa Jurčiho, Peťa Hodorovského a Mira Ilčina. Štvorica, to mám na mysli aj seba, na pohľadanie. Kde niečo voňalo huncútstvom, kde bolo niečo vyparatené, všade tam skloňovali naši pedagógovia zo Základnej školy Park mládeže 5 v Košiciach najskôr naše mená. Až keď sa presvedčili, že v „prúšvihu“ nejdeme my, hľadali iných. Málo kedy sme im sťažili prácu... Raz, to sme boli na lyžiarskom zájazde, sme v podvečer hrali „pinčes“. My štyria. Učiteľ telesnej výchovy Krajňák, fešák po ktorom jeho kolegyne istotne leteli, nám dvakrát prišiel oznámiť, aby sme prestali hrať, lebo je večera. Dvakrát sme mu sľúbili, že prídeme. Ale len sľúbili. Neprišli sme. Prišiel on. Zvnútra zatvoril dvere, postavil sa pred ne a my sme pochodovali v zástupe do jedálne. Každý sme prišli na večeru s riadne otlačenou rukou učiteľa Krajňáka na našich tvárach. Spolužiaci zazerali, smiali sa, podaktorí boli uštipační. My sme sa vôbec nedurili. Naopak, aj keď sme dostali bitku, cítili sme sa ako frajeri, lebo aj tak ostalo po našom! Ešte pred večerou sme spoznali víťaza. Každý má právo na cit svojho srdca. Na lásku. Na pravdu. Na ochotu urobiť viac, než len musím. Každý má právo aj na chyby, hriechy, ale nie je dobré, ak má človek ťažké hriechy.
Napriek otvorenosti Jozefa Gӧnciho je ťažké načrieť počas pán hodín úplne do jeho vnútra. Jedno však tou chvíľou rezonuje jeho zásluhou stále. Láska. Láska ako základná podstata energie, ktorá aj jeho živí. Také je aj jeho dedičné právo. Mám na mysli dedičné právo na čistotu srdca. Dozvedám sa, že časť z neho chce oddať v lete toho roku volejbalistke Daniele Rojkovej. Slovenskej reprezentantke, ktorá hrá extraligu v poľskej Wroclavi.
„Toto je pravá podstata, ktorá dáva našim telám a dušiam dych. Je to Boží dych. Viem o čom hovorím. Som kresťan. Nie bigotný, ktorý chodí spínať ruky do kostola, aby vzápätí robil ťažké hriechy. Láska v srdci vlieva do každého z nás život a dáva mu zmysel. V mojom prípade ma obdarila výsadou dávať množstvo času tréningom. Dávať, aby som mohol prijímať. Výsada taká prirodzená ako dýchanie.“
Ak si toto pozoruhodné vnímanie dokážete premeniť na drobné, pochopíte, prečo nie je dobré robiť z olympijských víťazov, majstrov sveta, už spomínaných nadľudí. Od svojho príchodu na svet sme boli vyslaní na púť, aby sme znovu získali svoje dedičné právo. „Aj športovec, dokonca ten podľa mňa ešte viac ako bežný človek, natrafí v živote na problémy. Dosť som sa musel, už ako špičkový strelec, prispôsobovať súčasným tréningovým podmienkam u nás doma. V Slovenskej republike. Aj pre športových strelcov sú biedne. Ale aj bežný človek, ktorý sa najlepšie prispôsobí súčasnej modernej spoločnosti, nie je ani mŕtvy, ani živý, ale otupený. Mŕtvy sa nemôže prácou podieľať na živote spoločnosti a živý čelí mnohým javom, ktoré v spoločnosti prebiehajú – mám na mysli rasizmus, drogy, atómové zbrane, ekológiu, znečisťovanie ovzdušia, medzi športovcami používanie anabolík. Toto sú problémy, ktoré nám predkladá súčasnosť, aby otupovala hrany našich názorov. Športu vďačí aj za to, že sa na veci môžem pozerať s nadhľadom. Precestoval som desiatky krajín sveta, spoznal som množstvo ľudí, a aj keď mám ľudí nesmierne rád a dokážem sa tešiť aj z úspechov iných, naučil som sa držať ľudí od tela a boriť sa s problémami. Každý máme svoju úroveň videnia vecí, svoje poznanie. Možno aj tam hľadám príčiny, že nemôžem dlho pracovať s jedným trénerom od čias čo som sa rozlúčil s Antonom Belákom. Ten mi dal pre športovú streľbu najviac. Dnes potrebujem trénera ako motivátora...“ – vysvetľuje Jozef Gӧnci a ja neviem, prečo sa práve v tej chvíli nedokážem znova spojiť so svojim srdcom. Rozprávať sa s ním a položiť čestne otázku: „Aký mám z toho pocit, ako žijem? Prispieva ý moje srdce k vyrovnanosti, tvorivosti, súdržnosti a úcte? Čo by na to vraveli moji „tréneri“ z minulosti? Samozrejme, že tento svoj vnútorný svet približujem aj Jozefovi a on mi na to: „Mamke som už v začiatkoch prvých mojich úspechov vravel, že ak sa pýtajú novinári na mňa, nech im hovorí vždy pravdu. Keď som bol malý, bol som neposlušný, strácal so veci, nevedeli ma prinútiť jesť rezance s tvarohom a halušky s kapustou. Istotne aj dnes mám svoje vrtochy. Viem napríklad, že som stále dosť impulzívny. Pre vlastný život sa snažím viac čerpať z filozofie žitia. Každý hľadajúci sa musí prispôsobiť životnej disciplíne, zabudovať do svojho života rituály, aby mohol čeliť vrtochom šťastia a aby zvládal premeny života. Napríklad sebadisciplína mi v prvých rokoch špičkového športovania zabezpečila viac istoty a teraz, keď už patrím medzi skúsených športových strelcov, mi zabezpečuje viac dôstojnosti. Jedno viem isto, každý kto sa nebude snažiť o získanie sebadisciplíny sa stretne s jej nanucovaním zvonku. Vôbec teraz nemám na mysli len šport.“
K slovám človeka, ktorého označil titulkom jeden prestížny mienkotvorný deník: „Sergej Bubka 3x40“ – dodávam polohlasne, že dlhotrvajúci kontakt s určitými ľuďmi môže hlboko zmeniť charakter jednotlivca. „Záleží na jednotlivcovi ako bude vplyv takých ľudí ním prijímaný. Ja chcem vždy ostať Jozefom Gӧncim, to však neznamená, že sa nesnažím hľadať a nachádzať správne vyrovnávacie a ochranné faktory pre môj vlastný život a pre športovú dlhovekosť.“
Každým konštatovaním dáva tento športovec zreteľne najavo, že nikdy nebude hľadať útočište v príjemnom úniku do reality, ani sa nepoddá bezmocnému zúfalstvu. „Snažím sa pozerať každej situácii rovno do tváre. Tak isto robím, keď sa s niekým rozprávam. Dívam sa mu do očí pokojne a pevne. Snažím sa vidieť veci v pravom svetle, bez klamu, alebo deformácií spôsobovaných často aj u podaktorých trénerov chtivosťou, keď má byť na prvom mieste finančný zisk a nie láska srdca k športu tavená na kovadline odbornosti.“ Nie len filozofický, ale doslova písmenkovo literárny výklad tohto streleckého velikána dedukuje ďalšiu všeobecnú pravdu života, že tí, ktorí sú schopní používať silu svojho myslenia tým najčistejším spôsobom – to znamená bez predsudkov, bez výchyliek, nezaťažene a nesebecky – sú mimoriadne vzácni.
„Je pravda, že žiaden človek nemôže za to, aký je, že vonkajšie okolnosti a vnútorná prirodzenosť, dedičné tendencie a skúsenosti z minulosti sa spojili, aby stvárnili jeho charakter. Ale... Tak ako v športe nie je dobré uchovávať v sebe chybné návyky z techniky, občasnú lenivosť či nechuť ďalej pokračovať vrcholovo v športe, ktorý je jednou z jeho najväčších lások, ani v živote nemôže skrývať svoje i tie najškaredšie chyby. Hlavne ich nemôže a nesmie skrývať sám pred sebou. Ak s nimi včas vychádza na povrch, na svetlo Božie, tým robí podstatné kroky v hľadaní seba samého a nasmerovaní sa na správnu, zdravú cestu života. My vo všeobecnosti máme asi od prírody dané, že spravidla radšej vidíme a verejne pranierujeme chyby iných než svoje vlastné.“
Ďalší klinec do živého. Od športovca, ktorý o sebe tvrdí, že v dvadsiatke by bol mohol hory prenášať, toľko mal v sebe síl. „Aj dnes sa cítim fit, dobre. Lenže viac rozmýšľam o svojej športovej dlhovekosti. Mám 32 rokov a dostatok príkladov, že športový strelec nemusí rýchle výkonnostne zostarnúť. Vo svetovom streleckom kolotoči sa točím vyše 15 rokov. Dosť na to, aby som mal právo porovnávať to najlepšie, čo má vyspelý strelecký svet s tým, čo máme doma. Preto ma ako „dukláka“ poteší, ak sa v Banskej Bystrici napríklad pre športovcov vybuduje akákoľvek všestranne používateľská moderná športová hala. Nemusí to byť práve strelecká, lebo len tak dáme deťom, pokoleniam čo prídu po nás viac dobra, zdravia, motivácie a príkladov na pochopenie rozdielov medzi dobrom a zlom.“
Jozef Gӧnci je nielen výborným športovým strelcom, ale aj výborným spolubesudujúcim. K životu pristupuje prostredníctvom faktov, argumentov, vlastných analýz. Pripúšťa oponentúru, vie jej načúvať, ale vždy povie to, čo si myslí. „Načo budem niečo tajiť?... Ak slovenský šport, jeho výsledky z pohľadu svetových parametrov sa odvíjajú od niekoľkých individualít, ale základňa nám chýba, treba to hovoriť otvorene. I o tom, prečo je konkurencia v jednotlivých športoch veľmi slabá. V mojom prípade si, síce, treba dobre zapamätať meno športového strelca Zoltána Baláža, ale skôr ide o výnimku než o objav talentu zo širokej základne mladých športových strelcov. Tým, že ma už porazil, ma viac motivuje. Preto hovorím o potrebe vlastnej dlhovekosti v športovej streľbe. Netajím sa, že budem striehnuť ako taká šelma, aby som prostredníctvom dobrých výkonov aj dnes a v rokoch neskorších získaval cenné kovy, objavoval sa na stupni víťazov. Veď tých „zemiakov“ (rozumej štvrtých miest, za ktoré sa v žargóne športovcov získavajú zemiakové medaily – pozn. autora) mám toľko, že by som si mohol smelo otvoriť zelovoc!
„Ešte si malý, slabý, veď ani pušku neudržíš! Príď o rok!“ – povedal Jozefovi Gӧncimu v Košiciach Zdenek Kopecký, keď za ním prišiel ako malý žiačik, že chce navštevovať strelecký krúžok. Malý Jožko však prišiel i na ďalší krúžok, ba chodil pravidelne celý rok. Zavše mu dal, dnes už nebohý priekopník streleckého športu v Košiciach, aj vzduchovku ohmatať, aby skúsil, či je lepšia ako tá, ktorú držal doma v komore Jozefov dedo. Perín a Chyn, to sú dve dediny Gӧnciho mladosti. Tam žije dodnes celá jeho rodina. Tam bol nepísaný zákon, že každá domácnosť vlastnila vzduchovku. A práve tam Jozef trávil veľa času zo svojho, hlavne „prázdninového“ , detstva.
Dnes trávi ešte viac času na strelnici. Na veľkých svetových súťažiach. Ročne najazdí vlastným autom v priemere 50 tisíc kilometrov a ďalšie nespočítané tisícky kilometrov nalieta. Amerika, Thajsko, Rusko, Austrália, ale načo menovať. Jozef žije športom deň a noc, lebo do svojho života pozval lásku. A láska v jeho prípade – to je sila, energia, ktorá v ňom stále podnecuje tvorivosť. Zdravý športový nepokoj na jednej strane, pokoj života na strane druhej.
„Celé dejiny sú jedným pokusom pojať viac lásky do fyzickej dimenzie. Celými dejinami ľudskej civilizácie sa tiahnu predelové obdobia, keď bolo vo svete viac lásky, pochopenia a blízkosti. Aj našu jubilujúcu Duklu Banská Bystrica treba vnímať cez dioptrie lásky. K športu, ku kolektívu, k spoločnosti. Vždy, keď je nadostač lásky, nechýba pokoj, porozumenie, úprimná komunikácia a hlavne to krásne znejúce – Ľúbim Ťa!“
Pochybujem, že takto by mohol rozprávať človek, ktorý by nedokázal presadzovať láskyplnejší prístup k svetu, keby sám nebol v spojení s láskou prostredníctvom svojho vnútra. Aj v tomto prípade začína Jozef Gӧnci vždy od seba.
Zoberiem pušku, k lícu si ju dám,
dnes deviatku a desiatky som kládol
Mám silných súperov, no z Dukly nie som sám,
čo súperov sveta som zvládol.
Športová streľba skončila, pokojne stojím, nepočuť ani slovo,
obzerám pušku, strelnicu, nevnímam žiadne zvuky,
do stredu terča som dnes pálil olovo.
Vyhral som, na bedni dvíham dnes nad hlavu ruky.
Kedy sa Olymp vyhrať podarí?...
na to mi nikto ani z Dukly neodvetí
Cítim v tej chvíli slzu na tvári,
nie je to slza, keď plakali sme ešte ako deti.
Byť trpezlivý, vždy sa v športe oplatí
spolu s tréningom tvrdým mi dopomohli docieliť tú zónu.
Čo po majstrovstvách Európy srdce pozláti
počujem tóny hymny svojho národa, dnes hrdo znejú všetkým z ampliónu.
Pred zrakmi Európy staručkej, z kamier už sála jas a žiar,
stíchli výstrely, už osireli i majstrovské strelne.
Tlačia mi k ústam mikrofón, chcem úprimne dať na oltár
prednosti Dukly vo svete, tej zo slovenskej dielne.
Slová sa chvejú, trasľavý mám hlas,
v tej chvíli nedokážem zmeniť tóny.
Ďakujem trénerovi, Dukle. Nie, nezabúdam na odkaz
poviem ho svetu, bo pred sebou mám zapnuté rozhlasové mikrofóny.
Bola to súťaž ostrá ako nôž,
všetko sa okolo športovej streľby krúti.
Strieľalo sa i za vojny, to nie je lož.
Dukla otcovia krvou svojou vystlali,
by mi sme mohli v športe víťaziť,
tieto slová mi vyriecť moje vnútro núti.
Jozef Mazár, z knihy Naša Dukla pod Urpínom
Foto: Ján Mišiak