„Mládežnícky biatlon sa na Slovensku stretáva s rovnakými ťažkosťami, ako mládežnícky šport iných športových odvetví nášho štátu. Predovšetkým by nám na všetkých úrovniach malo ísť o to, aby v budúcich rokoch ešte mal kto podnecovať mládež, ktorá má záujem o športovanie, o zdravý životný štýl. V našich, biatlonových podmienkach čelíme úbytku potenciálnych trénerov, podmienky v kluboch sú zložité a Slovenský zväz biatlonu dokáže z hľadiska finančných možností, hoci sa ich podarilo novými sponzorskými zmluvami na základe úspešných výsledkov na ZOH 2010 a ZOH 2014 navýšiť, ledva pokryť ohodnotenie pre trénerov vytvorených Centier talentovanej mládeže a Základní mládeže. Sme im vďační, že často za skromných podmienok vedú deti k biatlonu. Nie je to však veľké prilepšenie, a popri ochote trénerov pracovať s mládežou, musí byť v nich veľký kus entuziazmu, obetavosti.
Snažíme sa podchytiť mladých absolventov telesnej výchovy a trénerstva, nie vždy sa nám to však darí, pretože jednak vidia atraktívnejšie možnosti vo vyštudovanom odbore (kondiční tréneri a podobne) a jednak by hneď chceli prejsť na prácu s juniormi a seniormi a nechcú prejsť náročnou etapou práce so žiakmi. Darí sa nám udržať úroveň zabezpečenia Centier talentovanej mládeže (CTM) a Základní mládeže (ZM) finančne i materiálovo - technickej základne (MTZ) na istej úrovni už dlhší čas, darí sa nám vybaviť financie z Medzinárodnej biatlonovej únie ako granty na projekty, ktoré súvisia s prípravou a metodikou práce so žiakmi. Zapojili sme do toho skvelé biatlonistky Martinu Halinárovú, Annu Murínovú, takisto perspektívneho Jakuba Leščinského a ďalších trénerov, ktorí v kempoch na jeseň a v zime predstavujú žiakom základy behu na lyžiach, fyzickej prípravy a podobne.
Do kempov vedených spomínanými trénermi sme pozvali v zime 2014/2015 vyše 100 detí z biatlonových klubov z celého Slovenska. Na pritiahnutie širšej základe pre biatlon by sme potrebovali napríklad prerozdeliť ešte viac vzduchoviek do klubov ako sa nám to podarilo v minulom období. Biatlonový zväz sa v tomto snaží vychádzať klubom všemožne v ústrety, ale naráža na strop z hľadiska financií vyčlenených zo štátnych zdrojov na mládež. Tu sa môžeme zakrývať len takou perinou, spod ktorej ešte netrčia nohy. Biatlon je náročný šport z hľadiska materiálno-technického vybavenia. Postupnými krokmi, aj za pomoci sponzorských peňazí aj z medzinárodných grantov, chceme v prvom rade udržať žiacku základňu a prípadne ju rozšíriť. Nejde to ľahko, ale snažíme sa aj za pomoci našich reprezentantov, ktorých príklad na pretekoch v Osrblí, alebo na náborových akciách je ďalšou pomôckou v tomto smerovaní, aby sme našu mládežnícku základňu aspoň trochu rozšírili o kvantitu, ale najmä o kvalitu v systéme CTM a ZM. V roku 2015 sme prijali nové kritériá pre zaraďovanie a ohodnotenie CTM a ZM“ – takto sa vyjadril pre Svet športu Ivor Lehoťan, viceprezident Svetovej biatlonovej federácie(už štvrté volebné obdobie – pozn. autora), zároveň viceprezident Slovenského zväzu biatlonu pre kluby súťaže a média.
Človek funkčne veľmi vážny a vo svete biatlonu za svoju odbornosť, pracovitosť, profesionalitu vážený. Keďže biatlon patrí dlhodobo k najúspešnejším slovenským zimným športom, a vďaka dosiahnutým výsledkom svojich športovcov, ako aj organizovaniu vrcholných domácich a svetových biatlonových podujatí sa stal pojmom nielen na slovenskom športovom nebi, patrí sa analyzovať aký je teraz, keď je hviezda najjagavejšia, Anastázia Kuzminová plní svoje materské povinnosti a Prezídium slovenského biatlonu odvolalo v rozbehnutej sezóne svojho generálneho sekretára. Športovej verejnosti, ktorej slovenský biatlon v tom medzinárodnom zoskupení nie je ľahostajný, neušlo pozornosti komunikačné vyjadrovanie sa práve Martiny Halinárovej, na margo práce s mládežou a čítajúc medzi riadkami, zrejme i na komunikáciu: reprezentační tréneri seniorskej reprezentácie verzus reprezentační tréneri mládežníckych družstiev. Nám v časopise Svet športu zďaleka neprichodí robiť arbitra zvlášť preto, lebo väčšina zo spomenutých patrí do športovej rodiny, v súvislosti aj s biatlonom, nášho najúspešnejšieho športového klubu, Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica. Múdri, skúsení, nielen športovým životom ošľahaní tvrdia: „Život je cesta a rodina je prístav. Zároveň jedným dychom dodávajú. Ľudstvo vynašlo internet, prostredníctvom neho sú na svete sociálne siete, ale nezabúdajú podčiarknuť, že internet je jediný vynález, ktorý vynašlo ľudstvo a samo mu poriadne nechce rozumieť.“ Prečo to píšem a prečo tak píšem? Dukla, či už česká, teda, pražská, alebo slovenská, banskobystrická – to sú vo svete športu úžasné značky, športové logá, ktoré vzbudzujú za svoje výsledky úctu. Tak ako mal a má slovenský biatlon ľudí s dobrým srdcom a práve takí sa stali vďaka tomu najbohatšími na svete, majú ich aj spomínané Dukly. Tá naša pod Urpínom, s detašovaným športovým stánkom v Liptovskom Mikuláši, nosí s najvýznamnejších športových podujatí cenné medailové kovy. Michal Martikán, Alena Kaliská, Anastázia Kuzminová, Alexander Slafkovský, Martin Otčenáš i ďalší sú pre tento štát úžasným reprezentačným artiklom na celom svete. Lenže, a to podčiarkujem: Nemali sme tu už v našej Dukle, ešte za čias väčšej vnútroštátnej konkurencie Karla Kodejšku, Jiřího Parmu, Martina Švagerku, všetko majstrov sveta v skokoch na lyžiach, ktorých nám svet závidel?
A nezačal tento šport práve vďaka nekonštruktívnej komunikácii na úrovni funkcionárskej či trénerskej postupne upadať tak, že dnes už nemáme v Slovenskej republike skokana, ktorý by sa postavil aspoň na štart významných lyžiarskych skokanských súťaží sveta?!...
Pritom práve skokani na lyžiach, ako jediný šport, mali zo svojich radov až 2 krát vyhláseného najlepšieho športovca, čo sa za čias Československa nepodarilo žiadnemu inému športu! Priznajme otvorene, konkurencia bola v tom čase oveľa väčšia, než je dnes medzi športovými hviezdami našej Slovenskej republiky. Na záver dnešných živých slov ešte jedna, na prvý pohľad, možno pre podaktorých maličkosť. Ako a čím vysvetliť, že šport má u našich západných susedov stále celosvetovo i vnútroštátne, teda šport ako prostriedok, narastajúcu krivku úspešnosti a u nás, na základe slov športových odborníkov, je to od roku 1989 krivka klesajúca? Už som naznačil, že šťastie človeku a športovcovi prináša, keď má dobré a čestné srdce. Je pravda, že vzdelanosť je okrem iného schopnosť rozumieť iným. Lebo ten, čo nevedel, že nevie, nemohol vedieť, že to nevie. Výchova športom je dnes, síce, najväčšia a najťažšia úloha, ktorú možno človeku uložiť. Zároveň je však úlohou najpotrebnejšou. Či, snáď, je na svet niečo drahšie, vzácnejšie, ako zdravie našich detí? Povedzme si otvorene, my si tých, ktorí aj v tých ťažkých podmienkach skutočne ešte vychovávajú, nevážime. Dobrá architektúra športu nie je záležitosťou mramoru, ale spočíva v dobre realizovanej dobrej myšlienke i filozofii.