Čudné móresy v súčasnom slovenskom biatlone

Svet športu nie je len o víťazstvách, radostiach, úspechoch, ale tiež o prehrách, prekážkach, problémoch a preto je vo Svete ŠPORTU potrebné robiť analýzy, rozbory, nadhadzovať konfrontácie, načrtávať východiská, komunikovať o zdolávaní i tých najťažších a najošemetnejších prekážkach. Nie je ich v našom slovenskom športe málo aj keď ide o taký úspešný medailový artikel, akým bol, a verme aj zostane – slovenský biatlon.

Osobne ako publicista s vyše 40 ročnou žurnalistickou praxou v oblasti slovenského a svetového športu mám však o ďalšej kvalite nášho biatlonu, práve teraz, keď sa blíži konferencia Slovenského zväzu biatlonu, veľké pochybnosti. Ako bývalý vedúci marketingového oddelenia Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica som sa mal možnosť presvedčiť, že v tomto špičkovom klube svetových, vysoko kvalitných parametrov, netrpeli neúspešných ani v biatlone. Z Dukly, a to napíšme a podčiarknime aj verejne, pre zlú výslednosť práce postupne prepustili do civilu okrem iných aj trénerov a funkcionárov tohto špičkového športového centra. Ak píšem výslednosť, mám na mysli tých trénerov, ktorí určitú dobu trénovali v Dukle biatlonistov, s ktorými do žiadnej špičky neprerazili.

Teraz vraj títo páni, po určitom zahmlievacom lobingu kandidujú na posty najvyššie vo Výkonnom výbore Slovenského zväzu biatlonu, lebo sa po neočakávanom prevrate v štruktúrach slovenského biatlonu začali angažovať tam, kde iní pred nimi tvrdo a úspešne pracovali. Zasievali svojou prácou v Slovenskej republike i vo svete semienka medailovej žatvy, prosperity a diváckeho záujmu tohto športu, tým aj následnej športovo–spoločenskej postupnosti i úspešnosti.

To všetko mi preletelo mysľou ako prvé, keď som v jednom slovenskom športovom denníku čítal a premenil si na drobné vyjadrenia prostredníctvom analytických odpovedí takej úspešnej biatlonovej  trénerskej veličiny, akou nesporne vo svete Juraj Sanitra je. Práve tento pán volil cestu odchodu zo slovenského biatlonu skôr, než to, čo opisujem, sa môže, ale nemalo by – sa stať. Odišiel do zahraničia trénovať, lebo práve tí neúspešní aj z Dukly začali hovoriť do riadenia slovenského biatlonu. Odišiel, lebo dostával telefonické vyhrážky hraničiace s jeho vlastným životom asi len preto, lebo ctí kvalitu tímovej práce v slovenskom biatlone, produktu to úspešných rokov. My, Slováci, priznajme si, máme medzi sebou až príliš veľa závistlivcov a sme, či sa nám to páči, alebo nie, krajinou rodinných spriatelených duší.

Prečo to píšem? Zdá sa mi, že aj vo vedení Slovenského zväzu biatlonu sa schyľuje k tomu, že sa na funkcionárskych miestach usilujú usadiť dve – tri rodinné klany vedené neúspešnými jednotlivcami odídenými z Dukly. Nečudoval som sa, ani som nebol prekvapený, keď v nedávnom odvolávaní podľa mojej skromnej mienky, bol takmer pozbavený funkcie viceprezidenta aj človek, ktorého odbornosť, kvalitu riadiacej práce ctí celý biatlonový svet. Áno, ide o viceprezidenta Medzinárodnej biatlonovej únie, človeka biatlonu od srdca úprimne angažovaného, ktorý v IBU zastáva túto funkciu už tretie volebné obdobie, novinára Ivora Lehoťana.

Podľa mňa je súčasný svetový biatlon tak po športovej ako i ekonomicko–spoločenskej stránke na vrchole rozkvetu celej svetovej pyramídy svetových športových federácií. Podľa mňa, práve Ivor Lehoťan by mal kandidovať na funkciu prezidenta Slovenského zväzu biatlonu. Mal by... Pozorný čitateľ z napísaného istotne pochopí prečo nekandiduje. Tvrdím opodstatnene, že je v slovenskom biatlone najviac podkutý trojjedinou odbornosťou. Ako žurnalista, ako diplomat na medzinárodnom poli, tým aj ako ambasádor, ktorý za tie roky pôsobenia prešiel už nie jednou neľahkou skúškou. Čo je podstatné, vždy úspešne a so cťou profesionála!

Prečo som sa, teda, tesne pred voľbami rozhodol napísať práve tieto riadky? Lebo v prvom rade ako celoživotnému obdivovateľovi úspešných športovcov  Slovenskej republiky, tých s logom Dukly zvlášť, nielen tej pod Urpínom, ale aj v Prahe, sa v mojom vnútri snúbi hrdosť profesionálov, športovcov, ich úspešných trénerov aj s ich sebareflexiou a schopnosťou súťažiť, komunikovať, porovnávať sa s najlepšími vo svete. Nie, tým nechcem stínať hlavy neschopným. Chcem ich takou formou slušne upozorniť, aby radšej robili to, čo vedia a nenivočili to, čo sami nie sú schopní dosiahnuť. Svetové výsledky sa vždy ťažko rodili, aj dnes sa ťažko rodia a budú sa ťažko rodiť aj v budúcnosti v prenáramne silnej svetovej biatlonovej konkurencii. Aj v iných športoch to platí, samozrejme.

Dnes píšem o biatlone, ktorého kvalita v slovenských rozmeroch bude pri zvolení neúspešných upadať. Predpokladám, totiž, že v Dukle si bez neschopných a pred neschopnými pozametali prach aj preto, lebo vo vedení forsírujú na všetkých úsekoch kvalitu každej práce, ktorá musí viesť do absolútnej svetovej špičky. Príchodom nového riaditeľa Dukly dostáva práve také smerovanie prostredníctvom náročnosti na svoju prácu, náročnosť aj na prácu iných, alebo ak chcete druhých. Nekvalitu v Dukle netrpia! Preto tí, ktorí budete voliť nov é vedenie Slovenského zväzu biatlonu rozmýšľajte čo volíte a prostredníctvom koho za čo sa hlásite. Ak dopustíme, aby sa do nášho biatlonu, športu vôbec, prostredníctvom rodinkárstva dostávali hráči hrajúci len za vlastné tričká, oblečené do prefíkanej lži a športového tápania, lebo také tričká im obliekla ich neúspešná prax, inak to nemôže dopadnúť ako veľmi zle.

Jozef Mazár 
ilustračné foto: Ján Miškovič

Sport: 

2 Komentáre

  1. Plne sa stotožňujem s názormi Jozefa Mazára v uvedenom článku.Slovenský biatlon stoj´í na dôležitej križovatke a jeho ďaľšie smerovanie určité udá nastávajúca konferencia.Všetko bude záležať od delegátov na túto konferenciu.Oni by mali oddeliť zrno od pliev a správne nastaviť pravidlá pre ďaľšie úspešné smerovanie slovenského biatlonu.Verím,že sa im to na konferencii podarí a slovenský biatlon nastúpi na cestu  úspešného pôsobenia nielen vo svetových pohároch ale i smerom k olympijským hrám.