Mnohotvárna a živá umelecká tvorba nositeľa Nobelovej ceny – Čecha – Jaroslava Seiferta zodpovedá šírke ľudských vlastností – citu, porozumeniu, fantázii. Svetoznámy maliar Vincent Van Gogh ponúkal vrcholné umenie svetu štetcom. Nositeľ Zlatej kopačky Josef Masopust vyjadroval svoje umenie ľuďom futbalovou loptou, a tí, ktorí ho dôverne poznajú doplnia – i človečenstvom. Jeho futbalová tvorba zodpovedá tiež šírke ľudských vlastností šírených dielom básnika Jaroslava Seiferta. Keď sme sedeli spolu tvárou v tvár s týmto velikánom československého, európskeho i svetového futbalu v jednej nemenovanej kaviarni známeho pražského hotela nedalo mi, aby som mu hneď na úvod, poznajúc z kníh a časopisov jeho skromne žitú mladosť, nepoložil túto otázku:
Počas rôznych besied, rozhovorov ste nikdy nezabudli zdôrazniť vplyv sociálnej biedy na váš futbalový rast. Od futbalových reprezentantov Československa pánov Zdenka Nehodu (píše sa o tom na inej strane dnešného časopisu – pozn. red.), Milana Luhového, ale i ďalších som sa dozvedel, že vaše futbalové majstrovstvo, vaša ľudskosť patrili futbalu, porozumeniu, solidarite. Čo vy na to?
Je pravda, že v predvojnovom chudobnom básnickom mestečku na severe Čiech – v Moste som si príliš rýchle uvedomil čo všetko musím odovzdať futbalu, aby sa mi stal obživou. Môj otec, tiež bývalý futbalista, mi ešte ako chlapcovi zdôrazňoval: ak chceš byť veľkým futbalistom, chceš dávať góly, chceš na góly nahrávať, chceš zabávať seba i ľudí – musíš sa naučiť kopať oboma nohami. Musíš sa naučiť prehrávať, lebo bez schopnosti prijať športovo prehru, nedokážeš vyhrávať veľké zápasy. Rýchle som pochopil, že sa musí vzdať i podaktorých bežných radovánok mladého chlapca a trénovať, trénovať, trénovať. Tomu som podriadil v živote všetko. Vyplatilo sa.
Pán Masopust, ako sa s odstupom času dokážete pristaviť pri začiatkoch veľkého futbalu, trebárs pri chvíli, počas ktorej vám ponúkli obliekať prvoligový dres dospelých?
Ja som túžil po prvoligovom drese. Tomu som podriaďoval všetko. Mám v živej pamäti, ako som sa do ligových Teplíc dostal. Mal som šestnásť rokov, keď ma v rodnom Moste začali stavať do mužstva dospelých. Vtom čase ma začalo zlostiť slepé črevo. Ležal som v nemocnici, keď za mnou prišiel vtedajší tréner Teplíc Rudolf Vytlačil s mojím otcom, ktorý mu v tom čase pomáhal trénovať Teplice. Otec mi pri nemocničnom lôžku povedal: Počúvaj, mal by si ísť do Teplíc. Hrajú ligu. Dobrý futbal. Aj nejakú korunu zarobíš. Porozmýšľaj. Tu máš – podpíš prestupové lístky. Bolo rozhodnuté.
Takže ste sa stali hráčom ligovej Vodotechny Teplice. Bývalý hráč Sokola NV Bratislava MUDr. Božin Laskov o vás vo svojej knižke napísal: „Okrem vlastných spoluhráčov mi z roku 1950 utkvel v pamäti jeden začínajúci futbalista – Josef Masopust. Mal vtedy devätnásť rokov a hral za Vodotechnu Teplice. Hral na veľkom priestore, doslova dirigoval svoje mužstvo... Josef Masopust naplno rozvinul svoj futbalový talent v ATK, ÚDA, respektíve Dukla Prahe, ktorých dres verne obliekal napriek všelijakým lákavým ponúkam v rokoch 1952 – 1968. Hral na svetových šampionátoch 1958 a 1962, v pamätnom chilskom finále proti Brazílii dal náš vedúci gól, v šesťdesiatom druhom ho vyhlásili za najlepšieho futbalistu Európy, z ME 1960 má bronzovú medailu. K trofejam si môže prirátať i účasť v stretnutí Výber sveta – Anglicko 1963, respektíve o dva roky neskôr Výber Európy – Anglicko...“ Mohol by som citovať ešte ďalej. Chcem sa vás však opýtať: Ktorých futbalistov si vážite vy a prečo?
Všetkých tých, ktorí dokázali mať fantastický vzťah k futbalu prostredníctvom zmyslu pre fair play až po úctu k spoluhráčom, súperom, trénerom, rozhodcom, novinárom i fanúšikom. Takými boli moji spoluhráči Ladislav Novák, Sváťa Pluskal. Úprimnosť a čestnosť z nich priam vyžarovali. A nehovorím to vôbec ako frázu. Veď si len spomeňte, ako ocenili novinári i ľudia, ktorí majú radi futbal, prístup Láďu Nováka na MS v Chile k legendárnemu Pelému, keď sa zranil vo Viňa del Mar. Ale môžem spomenúť i ďalšie veľké futbalové osobnosti – Pelého, Eusébia, Kopu, Di Stefana, Bobyho Charltona, Popluhára, Uwe Sellera a mohol by som menovať i ďalších. Žiaľ, nezaraďujem medzi nich Maradonu, ktorý síce hral dobrý futbal, ale chýbala mu v kľúčových okamihoch dôležitých stretnutí čestnosť a úprimnosť.
Rozumiem tomu tak, že veľké svetové futbalové osobnosti dokázali ctiť a pretaviť do svojej osoby veľké ľudské hodnoty. Iste k nim patrí i životospráva. Čo ešte?
Dokázať sa preniesť cez veľkú slávu. U veľkých ľudí, a to vôbec nemusia byť len svetoví futbalisti, rýchle postrehnete, ako sú naplnení láskou. Láskou k rodine, druhému človeku, k tomu, čo som sa rozhodol užitočne robiť. Je to podľa mňa veľký fenomén, ktorý človeka formuje a posúva dopredu. Dáva mu neskutočnú silu. Futbal som veľmi ľúbil, odovzdal som mu všetko, aj preto som dosiahol ciele, o ktorých sa zhovárame. Samozrejme, dôležité je zdravie. Je to síce otázka uhla pohľadu, ktorý sa rokmi mení. Ak by napríklad nezranili Rudlu Kučeru, ten by bol ešte viac očaril futbalový svet. Zdravie je najväčšia hodnota. Mne žičilo a musím zaklopať aj žičí.
Čiže aj dnes si ešte idete zahrať futbal?
To nie. Mám múdru manželku, ktorá mi hovorí: Pepiku, to vy muži skôr narodení si len namýšľate, že ešte vo svojom pokročilom veku dokážete hrať futbal. V hlave áno, ale potom chcete i na ihrisku a zraníte sa... Rešpektujem jej názor.
Čo ste striktne rešpektovali v čase, keď ste dosahovali s futbalom veľké úspechy?
O mnohých veciach sme už hovorili. My sme mali v Prahe, v činžovnom dome, kde dodnes bývame, výborných rodinných priateľov. Manželov Sukovcov. Hrávali sme často kanastu. Ale napríklad keď som mal zápas, mohli sme mať hocijako dobre rozohranú partiu, hoci ako ma presviedčali, že dohrajme partičku, príchodom desiatej večer som šiel spať. Spánok je prenáramne dôležitá vec na regeneráciu.
A čo alkohol?
Do svojich dvadsiatich piatich som nepil ani pivo. Mal som svokra mäsiara. Keď sme spoločne obedovali – napríklad české vepřo, knedlo, zelí – zapíjal som limonádou. Svokor ma presvedčil, že k tomu patrí pivo. Ale ja som sa ho naučil piť s mierou a v čase, keď mi nemohlo uškodiť. Raz som sa dokonca snažil presvedčiť trénera Vejvodu, aby povolil hráčom po zápase pivo. Nesúhlasil. Máloktorý futbalista dokáže ostať pri jednom pive.
Spomínali ste Rudolfa Kučeru. Hráča, ktorému po turnajoch v Amerike dávali novinári na titulných stranách prívlastok „biely Pelé“. Ja si spomínam na I. kolo EPM ročníka
1963/64, v ktorom narazila Dukla na poľský Górnik Zabrze. Na mužstvo, ktoré v tom čase zaznamenalo skvelý výkonnostný vzostup. Poradilo napr. francúzsky FC Nantes 7:1, Olympque Lyon 5:0, Standard Luttich 5:1, Valenciennes 3:0, napriek tomu vtedajší tréner Górniku Edward Cebula po domácom víťazstve nad Duklou 2:0 pred odvetou v Prahe okrem iného povedal: Nemáme čo stratiť. Vyradili sme silnejšiu Austriu (Górnik – Austriavo Viedni v kvalifikácii 2:1), máme veľkú nádej vyradiť Duklu. Ak prehráme, naša prestíž neutrpí, lebo československý majster predstavuje svetovú triedu.
Górnik Duklu nevyradil. Vy osobne ste odohrali oba zápasy vo veľkom štýle, v odvete ste dali jeden gól, keď ste zúročili kombináciu Brumovský – Kučera – Masopust, sám Kučera dal 2 góly po trestných kopoch z dobrých 20 metrov, jeden pridal Jelínek, keď ste mu práve vy odlákali obrancu a vtipne hodili loptu. Duklu vyradilo po La Valette Górnik. Žiaľ, a zásluhou Oslizla lakťom úderom do spánku, s následkami, vyradil Kučeru z futbalu natrvalo. Ako sa s odstupom času dívate na veľkú Duklu a ako na dnešný futbal?
Už som spomenul, že Kučeru bola veľká škoda. Jeho zranenie bolo veľkým tieňom na naše víťazstvo. No a dnešný futbal? Je iný, než bol ten, kedy ho hrávala veľká Dukla. Mrzí ma, že klubový futbal stratil národnú klubovú identitu. Stal sa obchodom. Real Madrid už dnes nie je klubom španielskych futbalistov, Chelsea nie je klubom anglickým, podobne to platí o všetkých, ktorí tvoria súčasnú európsku a svetovú špičku. Na druhej strane to dokazuje, že v Lige majstrov nemôžu chudobné krajiny docieliť špičkové postavenie. Napríklad Slávia má výborného, talentovaného Skácela a už je predaný. Keby si Sparta nechala všetkých hráčov, ktorí šli preč... Mnohá špičkoví futbalisti odišli do sveta za zárobkom a peniazmi v mladom veku aj zo slovenských oddielov, ten futbal by vyzeral z pohľadu klubového života v oboch krajinách lepšie. I z toho dôvodu sa dodnes nemôžem vyrovnať s rozdelením Československa, lebo to dosahovalo po vojne vo futbale zásluhou spojenia dvoch pováh – českej uličky a slovenského temperamentu – pozoruhodné výsledky i medailové umiestnenia. A dotýkalo sa to i klubového života. Veď u nás hrali veľký futbal Adamec, Geleta, Luhový, v Sparte Andrej Kvašňák...
Dobre. Ale mnohí včase pôsobenia veľkej avo svete viac, než vo vtedajšom Československu, cenenej Dukly, tvrdili, že ste mali najideálnejšie podmienky hrať špičkový futbal. Zozbierali ste si veľkých hráčov, kým ostatní túto možnosť nemali.
Viem, že také tvrdenia boli. To, že ani Geleta ani Luhový neprišli do Dukly ako veľkí futbalisti budete súhlasiť. Adamec sám najlepšie odpovie, čo mu dala Dukla. Ale jedno nikto nenapísal, o tom období nikto nepublikoval, že kým v Dukle bola profesionálna disciplína, profesionálny prístup k plneniu futbalových povinností, hráči nemenovaných oddielov po prvej fáze tréningu šli na pivo, a potom, vraj, odkrútili i druhú fázu tréningu. Hráči Dukly po prvej fáze rehabilitovali, odpočívali a tak šli trénovať. A po druhé – veľká Dukla sa budovala päť, šesť rokov na základoch pevnej disciplíny hráčov, ktorí boli ochotní odovzdať pre futbal všetko. Mala vosobách predsedu oddielu Rudolfa Koceka amedzinárodného tajomníka Vladimíra Kolářa, skúsených funkcionárov. Veď Rudolf Kocek napríklad hral futbal, lajnoval ihrisku, prešiel rôznymi funkciami, až sa stal predsedom Dukly.
Spomínali ste, že mnohí talentovaní futbalisti z českých a slovenských klubov odchádzajú. Myslíte si, že sa talenty v takej miere ako bolo za vašich čias a rodia i dnes?
Som presvedčený, že áno. Vážim si prístup takých chlapcov k futbalu, ktorí sú ochotní aj v čase dnešnej veľkej ponuky zábavy a iných ľudských hmotných lákadiel, obetovať pre futbal svoj času, svoju mladosť. Obetovať svoju kariéru pre futbal nesie so sebou veľa povinností.
Už sme hovorili, že v čase veľkej Dukly neboli jej úspechmi mnohí novinári, žurnalisti nadchnutí. Samozrejme, boli i takí, ktorí to dokázali oceniť. Spomeniem napríklad meno Otta Pavel, mohol by som i iné. Aká je podľa vás dnešná situácia na českom žurnalistickom futbalovom poli?
Ja mám dojem, že je horšia než bola. Dnes je prvoradým cieľom väčšiny novinárov ponúknuť čitateľovi fámu, senzáciu. Nie korektnú, spravodlivú, kritickú publicitu.
Čo to spôsobuje?
Keď sme sa dostali až tu, priblížim nasledovné. Rozprávam dobre po nemecky. Sledujem pozorne nemeckú ligu. Sledujem všetky televízne relácie, ktoré sú zamerané na ligu. Oni majú napríklad polhodinový okrúhly stôl, za ktorým sa venujú odborným témam. Tým vychovávajú diváka, školia trénerov, učia futbalistov, vťahujú do odborného sveta výchovnými, vzdelávacími aspektami verejnosť. Naši žurnalisti, pravda, česť výnimkám, sa stali nájomníkmi tlačových mecenášov, ktorým nejde o šport, o futbal. Ešte šťastie, že aj tu existujú svetlé výnimky. Televízny prenos zápasu nie je a ani nemôže byť miestom systémových krokov potrebných pre výchovu, vzdelávanie a popularizáciu futbalu. Jasná, korektná a konkrétna futbalová publicita potrebuje priestor, diskusiu – vecnú, odbornú, východiskovú, a to chce systémové vzdelávanie všetkých, ktorí do takej diskusie vstupujú. U nás mnohí, ktorí ešte poriadne ani nezačali žiť, bez patričnej kvalifikácie, bez zasväteného poznania metód futbalovej práce vo vyspelom svete vynášajú rýchle, ako som už povedal, senzáciou zaváňajúce súdy. Kto napíše viac článkov napáchnutých senzáciou, má viac čitateľov. O to asi ide dnešným médiám.
Myslíte si, že za čias vašej aktívnej futbalovej činnosti neboli žurnalisti, ktorí komentovali aj situácie od veci?
Boli. Súhlasím. Ale komentovali veci ku prospechu futbalu. Spomeniem takého Gaba Zelenaya. Povedal aj veci, ktoré sa v zápase neodohrali, ale dotvárali jeho pozitívnu kulisu. Neodsudzovali, nenivočili futbal, nekrivdili. Aj keď kritizovali. Napríklad taký Mašlonka, Laufer – tí dokázali ľudí nadchnúť pre futbal, pre ľudské dobro, pre pokoj, pre zdravie. novinár dnes napíše – bola stopercentná šanca. Podľa mňa je stopercentná šanca tá, z ktorej padne gól. Ostatok je všetko o nevyspytateľnosti futbalu, hráča. Čítanie futbalovej hry, aktívnej príspevok rozhodcu k jej kvalite, to je profesionálne u žurnalistu.
Dobre. Stalo sa vám niekedy, že za vami prišiel novinár a opýtal sa vás na aktuálne veci z domácej kuchyne Dukly? Boli ste ochotný povedať mu ich, vysvetliť, diskutovať?
Stalo a bol som ochotný. Aj so dovetkom toho nepublikovať. To je pre teba, aby si mohol veci posudzovať komplexne. Taký Franta Štainer ma o to nie raz požiadal. Vedel rešpektovať a vážiť si futbalistu ako človeka, klub ako športový kolektív ľudí s ľudským materiálom. Dostal informácie a vedel ich pre verejnosť pravdivo, etickou formou spracovať. Dnes to urobte – zajtra je to vonku. Zdôrazňujem slovko – etika – to chýba v mnohých prípadoch futbalovej žurnalistike. Pozrite sa. Píšete časopis: Drogy a rasizmus zabíjajú, futbal spája! A predstavte si, žeby vás platil drogový díler. Aké by to bolo v konečnom dôsledku? Ako by ste sa cítili a ako by to vnímal čitateľ, ktorý by sa o tom dozvedel? Tak je to aj s publicitou o futbale. Veľakrát nepodstatné, ale senzáciou napáchnuté čitateľ dostane, ale podstata ostane pre diváka zamlčaná.
Ako by sa podľa vás mala orientovať futbalová žurnalistika v súvzťahu k prevencii sociálnej patológie.
Už som to sčasti načrtol v predchádzajúcej odpovedi. Samotné pozvanie mladého futbalistu na tréning, jeho oslovenie – to je preventívny zásah, lebo ho neosloví drogový díler. Alebo to, že mladému nič neprikážete, nenariadite. Mladý človek nemá rád, ak ho poúčate. Nesmiete mu v časopise diktovať, že nerob to, alebo tamto. To mladí ľudia neradi počúvajú. Nemajú to radi preto, lebo zistili, že sú často klamaní. Podať to tak, že napríklad prečo hrá Real Madrid dobre? Preto, lebo každý hráč odovzdá na ihrisku zo seba všetko, medzi tréningom a po tréningu nepije alkohol, odovzdá v prospech kolektívu všetko, čo má najlepšie v sebe. Urobí to preto, lebo vie druhému pomáhať, pozná sám seba. Vie sa podriadiť aj keď je veľká individualita. Podriaďovanie sa v kolektíve, vo futbale, je zlepšovanie sa vo výkonnosti.
Dnes je z hry viacerých slovenských futbalistov badateľné, že skôr spĺňajú požiadavky výkonov bežcov – tempárov, než futbalistov – hráčov, zabávačov, divákov. Prečo sa objavuje čoraz menej futbalových umelcov s loptou, ku ktorým ste patrili?
Zle je, ak sa futbal trénuje bez lopty. Sám som zástancom tréningových záťaží s loptou. Vtedy len tréning, aj keď je náročný, znáša lepšie, bez reptania i samotný futbalista. Už jeden tréning v týždni bez lopty je veľa. Ako tréner som si niečo zobral z Kolského, zobral som si niečo z Vejvodu, z Musila a z vlastných skúseností som vedel, kedy nás tréning najviac zaujal, po akých tréningoch sme boli dobre pripravení. Keď som prišiel vo svojich tridsiatich ôsmich rokoch hrať futbal do belgickej ligy mal som to šťastie, že tam trénoval Elek Schwarcz. Neviem, či to bol rumunský Maďar, alebo maďarský Rumun, ale trénoval Benfiku Lisabon, trénoval holandské národné mužstvo a ten mi povedal: Josef, pre vás kondícia je normálna. O tej nebudeme diskutovať. Vy si potrebujete zachovať len výbušnosť. Máte toľko kondície, že z toho budete žiť ešte dlho. Vy potrebujete trénovať, cvičiť s loptou, výbušnú rýchlosť. To je potrebné vedieť. Preto sme mali v Brne, kde som trénoval, štvrtok zameraný na atletickú prípravu. Ale lopta, tá musí byť vo futbalovom tréningu dominantná. S ňou sa dá natrénovať toľko futbalovej kondície, že by ste sa divili. Každý futbalista bude radšej drieť ako otrok s loptou, než by dokázal dať polovičku úsilia do tréningu bez lopty.
Ako to vyzeralo v letnej prázdninovej škole v Nemecku, ktorú navštívili vašou zásluhou vybraní desiati talentovaní chlapci zo Slovenska a Českej republiky?
Trénovali tam dvakrát denne, ale vždy s loptou. Bola ukážka bundesligového futbalistu ako sa trénuje napríklad výbušnosť, alebo bola to ukážka s loptou. Samotná organizácia by si však vyžiadala širší priestor.
Dobre. Bude príležitosť vrátiť sa k nej inokedy. Teraz, pred poslednou otázkou dnešného rozhovoru, vás chcem poprosiť o stručné priblíženie vašich stretnutí s významnými futbalistami sveta v dresoch, priamo na trávniku, v priamych súbojoch, alebo tesne pred nimi. Povedali ste nám prečo sú veľkými osobnosťami nielen vo futbale Pelé, Eusébio, Bobby Charlton, ale napriek veľkým úspechom Dukly sme ešte nehovorili, ako porazila slávne futbalové esá z Evertonu, alebo dokonca i vo svete z populárneho brazílskeho FC Santos?
Pôsobenie veľkej Dukly v Amerike a na turnaji v Mexiku, to sa tiež nedá priblížiť v jednej odpovedi. Everton sme porazili s jeho všetkými hviezdami vo finále amerického Challenge Cupu 7:2 a 2:0. Vtedy sme dali škótskemu Shamrock Rovers desať gólov, Rapid Viedeň sme porazili 6:0, AS Monaco 2:0 mali sme výborné mužstvo, Amerika tlieskala Dukle. FC Santos sme porazili v Mexiku 4:3. Tam sme bývali oba kluby vedľa seba, takže sme si takmer videli do kuchyne. Ešte aj na finálový súboj sme šli v jednom autobuse s hráčmi Santosu. Tí sa cestou zabávali, ba nezabudli dodať, že nás budú šetriť a že nám veľa gólov nevstrelia. My sme sedeli v autobuse skromne. Mužstvo Pelého, Garinchu, Maura, Djamana Santosa, Vávu, Zica a spol. rýchle vyhrávalo 2:0, ale nakoniec sme sa tešili z víťazstva my – 4:3. Diváci sa radovali tiež. Fandili Dukle. Možno i preto, lebo FC Santos dával na turnaji rad radom každému gólové prídely.
Hrali ste proti Pelému, Gentovi, Puskásovi, Di Stefanovi, Lubaňskému, Colunovi, Šoškicovi, Šekularacovi, Hildagovi, Kopovi, Faccetimu, Mazzolovi, hrali ste pred stotisícovými kotlami fanúšikov. Snehové a daždivé odpoludnie 13. marca 1963 však bolo pre bás predsa len iné. Ako si pamätáte na tento deň?
Hrali sme na Strehove odvetu s Benfikou Lisabon. V Lisabone sme prehrali 1:2 a doma pred vyše 50 000 divákmi remizovali 0:0 a znova neprešli cez štvrťfinále EPM... Pred výkopom odvtedy sa však 100 tisíc očí sústredilo na dve veľké postavy svetového futbalu. Josefa Masopusta a Eusébia da Silvu. Pražský Strahov šumel vzrušením. Keď sa však na trávniku objavil zástupca šéfredaktora France Footballu Max Urbini, aby odovzdal najlepšiemu futbalistovi Európy pre rok 1962 čestný dar, Zlatú loptu, všetko stíchlo. Sedel som ako chlapec na tribúne a registroval zvučanie televíznych kamier a cvakanie fotoaparátov. Jozef Masopust prebral z rúk Maxa Urbiniho cennú trofej. Eusébio, ktorý skončil v ankete prestížneho francúzskeho futbalového časopisu hneď za ním, mu šiel blahoželať. Za nimi skončili Schnellinger, Šekularac, Rivera...
Teraz sedím oproti pánovi Masopustovi a zhováram sa s ním o futbale, živote, skúsenostiach. Pozývam ho v mene organizátorov do slovenského kúpeľného mestečka Dudince na stretnutie futbalových internacionálov Československa. Vlastne len odovzdávam pozvanie od doc. Jozefa Vengloša, sktorým Josef Masopust výber internacionálov povedie. Menujem mu hráčov Viktor, Vencel, Ondruška, Jurkemik, Nemeček, Kunzo, Bílek, Jozef Čapkovič, Ľ. Moravčík, Panenka, Jozef Móder, Ivan Hašek Hýravý, Kubík, Masný, Švehlík, Zdeněk Nehoda, František Veselý, Ján Čapkovič, Milan Lendický. Všetkých pozval čestný prezident Medzinárodného inštitútu kultúry a športu docent Jozef Vengloš na oslavu futbalu. Menujem a odkladám nahrávač s odpoveďami futbalového umelca, mága futbalovej lopty, slalomára s koženou – pána Josefa Masopusta.
Skutočné umenie nespočíva v tom, že sa zaregistrovali chvíle a priblížili verejnosti. Skôr v tom, že sa podrobili konfrontácii so svetovou špičkou, prísnemu skúmaniu, citlivému uvažovaniu nad ich výsledkom. Taký proces postupne privedie i skutočného umelca futbalu a života k bohumilému presvedčeniu: „konečne som dospel k pravde, dosiahol som cieľ, ktorému som upísal život.“
Svedomitosťou, dôslednosťou svojich citov, myšlienok ačinov, prísnou formou zodpovednosti k trénovaniu a predvádzania hry zvanej futbal.
Jozef Mazár
Tento rozhovor by si mali prečítať mnohí mladí futbalisti...