Radšej chudobný a šťastný, ako bohatý a prázdny!

Rád by som sa verejne zamyslel nad prevenciou skupiny, ktorá je sociálno-patologickými javmi ohrozená najviac. Mládež. Čo sa týka primárnej prevencie súhlasím s pedagógom, profesorom Ondrejkovičom, že primárna prevencia je určená aj ohrozeným, aj neohrozeným, bez rozdielu, no zároveň sa pýtam: „Ktorá skupina v rámci pôsobenia primárnej prevencie ohrozená nie je?“

Terajšia mládež, neustále sa točiaca vo víre reality dneška, ktorá vyžaduje od jednotlivca vysoký výkon, výsledky za každú cenu, prináša krízu rodiny a ponúka nepoznané viac, než kedykoľvek pred tým. Zraniteľnosť mládežníckych skupín, či jednotlivcov je priveľká. Navzdory názorom, že dnešná mládež je „rozpustená“ a aké už môže mať problémy, veď má všetko. Preto si sám pre seba i pre čitateľa kladiem otázku: „Aké, vlastne, problémy má dnešná mládež? Nebagatelizujeme tak troška problémy mladého človeka?“  Myslím si, že každá generácia, v každom časovom období problémy mala, má ich aj dnes, v tejto ťažkej, hektickej, dovolím si povedať, morálne spustošenej dobe. A môže tomu byť inak? Spýtal som sa na to najviac povolaných - mladých ľudí, študentov stredných škôl.

„Problémom dnešnej mládeže, nás, je fakt, že sme vychovávaní pozerať sa najrôznejšími smermi. Nikto nás však neučí pozerať sa sám do seba... Myslím, že by to malo byť presne naopak. Chcel som napísať konkrétne problémy, no uvedomil som si, že v skutočnosti žiadne nemám. Mojim jediným a zároveň najväčším problémom je dostať sa na vysokú školu. Ale to nie je problém v pravom zmysle slova.“ (Filip Antol, 18 rokov, Gymnázium, Prešov)

„Najviac vnímam problémy medzigeneračné, medzi nami a našimi rodičmi. Mám obavy o svoju budúcnosť, či sa dostanem na školu, na akú chcem, lebo korupcia je veľká. Nemám pocit bezpečia v tejto spoločnosti, starosti mi robia priateľské vzťahy, je problém nájsť si seriózneho partnera.“  (Simona Raševová, 17. rokov, 8-ročné gymnázium Prešov)

Keď rozmýšľam nad výrokmi týchto mladých ľudí, nedá mi neporovnať ich situáciu s obdobím, keď som bol v ich veku ja. Samozrejme z môjho pohľadu. Výsledok tejto komparácie nie je pre mňa prekvapením. Problémy medzigeneračné a obavy ohľadom svojej budúcnosti som pociťoval taktiež, ale priateľské – medziľudské vzťahy som nepovažoval v tomto období za tak problematické. Vnímam taktiež obdobie, keď som bol vo veku 17-násť ročného študenta za menej hektické, bez menšieho nátlaku v symbióze výkon - čas. Toto mi potvrdil nejeden môj vrstovník.

V súvislosti s týmto, kladiem si otázku: „Prečo ten posun k negatívnemu a kto je za to zodpovedný?“ Ak badáme, že sa mládež každým rokom pomaličky, ale isto posúva po stránke správania a verbálneho prejavu viac do negatívnej roviny, je to vina mládeže? Je spoločnosť odrazom správania mládeže, alebo je mládež odrazom správania a fungovania spoločnosti? Ja som si na túto otázku práve odpovedal a nechávam na čitateľovi, nech urobí to isté. Obávam sa, že opraty, ktorými reguluje spoločnosť svoje smerovanie niekto drží v rukách a sú to konkrétne inštitúcie. Začnime rodinou, školou... Mojim cieľom nie je kritizovať, no výsledky sú zjavné a nepopierateľné. Čo ďalej? Ak som spomínal opraty, ktoré drží niekto v rukách, zamýšľam sa, v ktorých sférach, kde v živote mladého človeka treba opraty „aplikovať, pritiahnuť...“. Kde je to najviac funkčné? Osobne si myslím, že niet funkčnejšieho pôsobenia ako v rodinách, školách a mimoškolských aktivitách, lebo tam mladý človek žije svoj život. Napríklad v Anglicku venujú zvýšenú pozornosť pohybovej kultúre detí. Plávaniu, gymnastike, atletike, všestrannej pohybovej príprave. A my? Čo robíme v našom školskom systéme? Vravíte, nič nové pod slnkom? Áno, máte pravdu. Tam, kde rodiny strácajú schopnosť invencie nad svojím synom, dcérou, skrz vyťaženosť a prácu na poli zabezpečovania po ekonomickej stránke, tam prichádza na rad škola a mimoškolské aktivity, rovesnícke skupiny. Škola a jej výchovné pôsobenie, taktiež vrstovnícke skupiny budú, predmetom samostatného článku, či článkov, nepresuniem sa teraz obšírnejšie ani do roviny mimoškolských aktivít, to bude obsahom v pokračovaní môjho zamyslenia v ďalšom čísle Sveta športu. Tento článok ukončím slovami mladého človeka, študenta prešovského gymnázia, Filipa Antola:

„Myslím, že za svoj najväčší problém by som označil zložitosť doby. Presnejšie to, že mladí sa nevedia povzniesť. Nedokážu sa odtrhnúť od toho, čím sú obklopení. Moja generácia akosi zabúda na to, že sme ľudia. K šťastnému životu nám treba omnoho menej, ako si myslíme. Tradičné hodnoty sú zatlačené do kúta technológiou. Systém našej krajiny, aj rodina, v nás vychovali názor, že vzdelanie je prioritou. Ostatné aspekty života, ako je rozvíjanie svojho ducha (vnútra), či hľadanie šťastia, akoby ani neexistovali. Ja tvrdím, že prioritu by si mal každý určiť sám. Pre mňa je prioritou byť šťastný, bez ohľadu na to, čo presne to znamená. Radšej chudobný a šťastný, ako bohatý a prázdny.“

A keďže píšem na web štvrťročníka, ktorý sa zaoberá športom: Ako je to s duševným (duchovným) šťastím našich športovcov?.... Zaoberá sa niekto, niektorá inštitúcia u nás aj  touto oblasťou? Bohatstvo politikárčenia politikov, hlavne čo do škriepok (aspoň na vonok sa to mnohokrát tak zdá) je úžasné. Hlavne prostredníctvo našich podaktorých médií. Ale napríklad starostlivosť, hlavne duševná, o malé talentované deti i veľké ikony nášho športu je jedna z najslabších zo všetkých krajín v Európskej únii. Prečo?

Mgr. Oto Marci
Titulná foto: Felix, ilustrácia: Gabriela Holcer

0 Komentáre