PRIZNANIE
Nikdy som sa nechcel vracať k udalostiam, ktoré ovplyvnili môj život. Boli väčšinou bolestné. Ani dnes ešte neviem, čo spomienky vo mne vyvolajú – aké pocity, nálady, alebo depresívne stavy. Iba sľub, daný v časoch choroby, sľub sebe i mojim priateľom, ma doviedol k tomuto pokusu. Pretože v poslednej dobe sa mnoho ľudí snaží popísať svoju emigráciu, chcel som sa tiež o to pokúsiť. Emigroval som vlastne dvakrát. Prvý raz, keď som v roku 1969 opustil republiku, druhý v roku 1975, keď som opustil sám seba a začal užívať drogy. Nemyslím si, že by som bol príkladom hodným nasledovania, ale pretože žijem už mnoho rokov clean (čistý), chcel by som časť svojich skúseností z tej doby venovať všetkým. Ktorí s podobnou závislosťou bojujú, alebo sa s ňou vo svojom okolí stýkajú. Pre mňa nie je veľký rozdiel v tom, či ide o alkohol, lieky alebo drogy. Každý z nás sa snaží urobiť to spôsobom, ktorý spoločnosť akceptuje. Zdá sa, že v tejto – na úspech programovanej spoločnosti – nie je miesto pre citlivých, psychicky slabých ľudí. Mimo cesty, na ktorej je bežné používanie lakťov a naprostý egoizmus, zostávajú ľudia, ktorí to nedokážu.
Tí, čo nie sú dostatočne pripravení na úskalia a nebezpečenstvá dnešnej reality, ale aj tí, ktorí tento spôsob života odmetajú. Pre nich je obzvlášť ťažké žiť medzi nimi, a stále opakované „emigrácie“ ich nútia k alternatívam, ktoré nedávajú možnosť cesty späť. Je jednoduché odsúdiť narkomana ako človeka slabej vôle, ktorý nie je schopný riešiť svoje životné problémy iným spôsobom a pozerať sa na neho ako má nepríjemný pocit už pri pohľade na telesne postihnutých ľudí, koľko z vás sa odvracia, keď vidí niekoho v ťažkostiach, kým sa netýkajú vás samotných, alebo vašich najbližších! Nechcem, aby sa môj príbeh chápal ako obžaloba tejto spoločnosti, ale skôr ako výzva k porozumeniu a pochopeniu tých, ktorí sú podľa našich spoločenských noriem iní, alebo ktorí sa nezmestia do tých škatuliek, ktoré sme pre nich pripravili. Väčšina ľudí nemá vôbec poňatie o psychike a závislostiach narkomana.
Dúfam, že moje rozprávanie zaujme aspoň niektorých a nám všetkým pomôže spolu žiť. Táto kniha je z veľkej časti autobiografická a v každom prípade subjektívna. Chcel by som skončiť a zároveň začať radou, ktorú som videl na stene v Mníchove, kde som sa liečil: „Terapia nie je pre ľudí, ktorí ju potrebujú, ale pre tých, ktorí ju chcú a sú ochotní ju naozaj podstúpiť.“
EMIGRÁCIA
V Československu po auguste 1968 vedeli asi iba komunisti, ako bude ďalej. Ja nie. Moji priatelia zostávali v zahraničí. Keď som sa s jedným stretol vo Švajčiarsku, povedal mi: „to už tam naozaj nestojí za nič, keď už aj ty si odišiel.“
Neodvažujem sa tvrdiť, či tanky v uliciach hrali pre mňa hlavnú úlohu. Skôr beznádej a neistota.
Boli sme bezmennou emigráciou. Naše mená nik nepoznal, nečakali na nás reportéri a známi, nemali sme žiadne kontakty. Dnes vychádza množstvo knižiek, kde ľudia popisujú a hodnotia udalosti okolo augusta 1968. Veľkú časť z nich som vtedy nepoznal, veď som mal len dvadsať rokov. Ani som netušil, kto stál na ktorej strane. Komunisti, ktorí pred rokom 1968 mávali na tribúnach, písali články do Rudého práva, nás zrazu získavali pod heslami slobody, demokracie. Politici potrebujú masu ľudí na uliciach a ja som bol v nej jedným zrnkom. Napriek tomu, že mnohí pokladajú rok 1968 za možnosť lepšej budúcnosti, dovolím si ho hodnotiť inak. Možno, že inteligencii a umelcom by sa lepšie dýchalo a veľa neúspešných politikov by zmizlo zo scény, ale podstata systému by zostala. Samozrejme, že som vítal články v novinách, ktoré mi pripadali buričské, a hltal som informácie o systéme, ktorý mi k tomu nikdy predtým nedal možnosť. Ale nebol som schopný všetko dostatočne rýchlo stráviť, politika bola niečo, s čím som dosiaľ neprišiel do styku, a keď áno, tak iba omylom. Spomínam si, ako som plakal, keď ma pre zlé správanie nechceli prijať do pionierskej organizácie, ako som závidel spolužiakom, že mohli vzdávať česť padlým za okupácie. Nakoniec ma po roku prijali a v lete som veľmi rád chodil do táborov. Ideológia mi neprekážala, myslím, že väčšina vedúcich ju tiež brala len ako nejakú povinnosť.
Systém v päťdesiatych rokoch spracoval ľudí, ako potreboval. Našu generáciu v školách dostal tam, kam chcel. Rodičia zo strachu, aby človek niečo nepovedal v škole, mlčali, knižky ešte neboli, pár narážok proti komunizmu v divadlách alebo vtipy sa na uliciach rozprávali potajomky. Považovali sa za niečo šialene odvážne. V tej dobe nebola žiadna opozícia, okrem progresívneho komunizmu s ľudskou tvárou. Či bol naozaj progresívny a či by sme s ním tú ľudskú tvár dosiahli, zostane navždy nezodpovedané. Predsa však asi túto dobu budeme ďalej idealizovať a v každom prípade na ňu spomínať.
Odišiel som, ako sa hovorí, minútu pred dvanástou. V lete 1969 sa v Prahe hovorilo, že zatvoria hranice a naozaj, k 1. októbru ich zatvorili, resp. obmedzili výjazd do cudziny. Veľa ľudí, ako som sa neskôr dozvedel, sa na odchod pripravovalo, ja nie. Keď sme sa v septembri vracali zo športového zájazdu, vystúpil som s kamarátom v Norimbergu. Stáli sme pred nástupišťom v Norimbergu, ani jeden z nás nevedel po nemecky a nemali sme nijaké prostriedky. Polícia nás odviezla do lágru v Zindorfe, kde v bývalých kasárňach zhromaždili utečencov z celej Európy. V ubikáciách po dvadsať ľudí, peniaze (kto nejaké mal) sa strkali do ponožiek. Boli tu ľudia od normálnej politickej emigrácie až po zločincov. Vybavovali sa tu papiere, robili sa odtlačky prstov, fotografie, registrovalo sa. Na nástenkách viseli ponuky na prácu a kto ju získal, mohol z lágru odísť. Je zaujímavé, že doba v tábore mi dnes už nič nehovorí, pretože som tam bol len krátko, zostáva vo mne iba spomienka na veľa ľudí, ktorí chceli začať znova, na veľa idealistov i pesimistov, na prvý kontakt s Turkami, Juhoslovanmi a Afričanmi. Prihlásil som sa do práce do jednej továrne na pece. Pracovali tam už nejakí Česi, a čo bolo najdôležitejšie, dostal som aj ubytovanie. Továreň vyrábala naftové pece. Práca úplne mimo môjho odboru, pretože som vyštudoval stavebnú priemyslovku v Zborovskej ulici v Prahe na Smíchove. Ale pri takej „dobrej“ príprave na emigráciu, najmä v jazykovej oblasti, som nemal iné východisko. Bol som rád, že som sa dostal z lágru a že môžem robiť niečo iné, ako celý deň počúvať rady a poučenia. V tom čase som aj tak nikoho nepočúval, cítil som sa na všetko dosť silný a ťažkosti som nikde nevidel. Poslal som pohľadnice domov a všetkým známym, aby vedeli, že Jiříček to tiež stihol a že skoro príde vo veľkom aute plnom darčekov. Že sa vrátim až po trinástich rokoch, mi neprišlo na um. Začal som pracovať ako lakovač pecí, čo znie veľmi honosne. Robilo sa v akorde, čo znamenalo celý deň makať. Pec na lavici, nastriekať, pec z lavice odviesť k dielni. Grafitová farba je veľmi „zdravá“, a preto by sa mali používať masky na tvár. Ale pretože v maske sa človek potil, radšej si ničil pľúca. Ale človek si zvykne na všetko. Býval som v baráku, ktorý nám dal pán továrnik k dispozícii, aby sme mali kde spať. Žili tam ešte štyria Česi, takže som sa mal aspoň s kým porozprávať. Cez deň skôr rukami, nohami, po robote česky. Pár nemeckých slovíčok, ktoré som poznal, som nevedel použiť, ľudia okolo hovorili nárečím a veľmi rýchlo. Asi po troch mesiacoch som dostal od mesta byt a začal sa zaraďovať do života. To jest, začal som chodiť do pohostinstiev, kde som sa po práci, napriek problémom s komunikáciou, zdržiaval najradšej, veď doma sa na mňa pozerali iba štyri steny.
Prvé Vianoce boli hrozné. Žiadne darčeky, žiadne oslavy. Keď som bol sám, väčšinou som plakal. Bol som dosť depresívny, ale návrat som vylučoval. Kúpil som si slovníky a začal som sa učiť po nemecky. Mal som systém krížoviek, čo znamenalo stále hľadanie slov. že som v nemčine poznal skôr juhoamerické rieky a gréckych bohov než slová pre normálnu komunikáciu, bolo už horšie. Začal som zase hrať futbal a pretože som bol pre mužstvo posilou, snažili sa ľudia so mnou viac hovoriť. Zo začiatku ma asi považovali za vzdelaného, pretože som do svojej nemčiny stále plietol mená gréckych bohov a latinské výrazy, aby som sa mohol vôbec vyjadriť. Prvou súvislou vetou, vlastne skôr výrazom bolo „das macht nichts“, čo znamenalo – to nevadí. Používal som to pri každej príležitosti a pripadalo mi, že som jazykovo veľmi pokročil. Pre dievčatá z fabriky sme boli niečo exotické a zvláštne. Pretože neboli vzdelané, cítili sa dobre v úlohe učiteliek alebo vychovávateliek, eventuálne zoznamovateliek s okolím. Až teraz si uvedomujem, aká z nich jedna musela byť. Sklamaná, keď som pri jej citových výlevoch stále opakoval „das macht nichts“, - to nevadí.
Asi o pol alebo trištvrte roku priniesol jeden Čech správu, že pri kontajneroch sa zarába oveľa viac ako vo fabrike a že hľadajú ľudí. Tak hurá na kontajnery! Ibaže ten dobrý priateľ mal vodičák a jazdil. Ja som ho nemal, tak som stál vzadu na schodíku, držal som sa a nosil a hádzal a zase nosil a hádzal, do nekonečna. Môjmu ďalšiemu jazykovému vzdelaniu to veľmi neprospelo, pretože v tej dobe v SRN žiadna nezamestnanosť (na rozdiel od správ v Rudom práve) nebola, a tak na schodíkoch smetiarskych áut Nemci nepracovali. Robilo sa od rána od piatej a končili sme vtedy, keď sme boli hotoví. Každé auto muselo obísť a vyčistiť svoju trasu. Bola to moja prvá skutočná fyzická práca a po troch mesiacoch som bol samý sval a šľacha. Dalo sa tu skutočne zarobiť, takže som mohol podľahnúť takzvanej nákupnej horúčke. Stal som sa vlastníkom džínsov, džínsových búnd, proste vecí, ktoré boli v reálnom socializme neznáme, alebo šialene vzácne. Šetriť som nevedel, takže som bol stále bez peňazí. Ale čo, som ešte mladý a šetriť začnem neskôr, povedal som si. Všetko bude neskôr.
Z knihy o drogovom scestí