V Dukle Banská Bystrica pôsobilo a pôsobí množstvo zaujímavých športových osobností. Jednu z nich mi život dovolil spoznávať dlhé roky prostredníctvom jeho duševných i fyzických procesov, prežívaných i rozprávaných príbehov. Teší ma, že v čase osláv jeho sedemdesiatych narodenín mu môžem verejne poďakovať za dlhoročné sledovanie jeho ľudských, hlavne športových vývojových období.
Svetlo sveta uzrel v Zemianskych Kostoľanoch počas polnočnej omše 24. decembra 1948. Keď jeho pracovitá mamka vyprevádzala jeho staršieho brata neskoro večer do kostolíka na Polnočnú omšu, nezabudla mu povedať: „A nebuď potom, Milanko, s chlapcami po omši dlho vonku.“ Milan bol poslušný synček v rodine pracovitých a statočných Kováčovcov. Keď sa vrátil z kostolíka hneď po skončení omše, otec otvoril dvere na príbytku, aby mu oznámil: „Ešte môžeš pobudnúť vonku Príď neskôr.“ A dvere zatvoril z vnútra skôr, než ich stihol pootvoriť. Milan, vtedy dvanásťročný chlapec, pochopil a vyhodnotil danú situáciu lepšie, keď bol dospelý.
Ivuško, ako sme mu vo chvíľach denného krásna zvykli niekedy vravieť, práve v tých chvíľach prichádzal na svet. Dúfam, že tieto spomienky nezostanú jedinými pamäťami Ivana Kováča. Určite podávajú pravdivý obraz o jeho osobnosti – o jeho posadlosti presadiť sa v živote tým, čo mal najradšej už ako malé dieťa. „Kto by v našej dedine z chlapcov nevedel hrať futbal, stolný tenis, či vyškriabať sa na strom a rýchlo vybehnúť do neďalekej hory... kto by kameň nevedel na pár desiatok metrov zahodiť? Taký by nebol vtedy našej chlapčenskej partie hoden. A dievčence?... Tie sme si začali všímať až neskôr“
Aj tieto slová Ivana Kováča, už vyše štyridsať rokov držiteľa slovenského rekordu v behu na 1 500 metrov, upozorňujú spoločenstvo jemu blízkych, že priateľov do života je potrebné vyberať si takých, ktorí sa dokážu úprimne dotýkať tvárnych kamienkov podstaty života. „V bratovi Milanovi, ktorý to dotiahol na „riaditeľovanie“ v základnej škole, som mal pevnú životnú oporu. Svojimi názormi a postojmi mi otváral dôležité stránky života, ktoré som mal zapísať svojimi príbehmi, postojmi, výsledkami,“dodal v ten deň keď sa dozvedel, čo pripravujem pre tých, ktorí ho v živote obklopili, žili a žijú s ním, ale i pre tých, ktorí by ho mohli prostredníctvo žiarivých ohnísk jeho bytia poznať lepšie a bližšie, neformálny pokus o portrét.
Možno, Ivka, sa ani inak poznať nedá. Ak napíšete, že už ako chlapec základnej školy vyhral cezpoľný beh školy, okresu i kraja, dozviete sa fakt. Ak však prečítate aspoň náčrty jeho životných príbehov či názorov, postojov zistíte, že podobné sa napísať nedajú. Len on vedel vtedy, v šesťdesiatom ôsmom v minulom storočí napríklad na štvrtom poschodí panelového domu na Okružnej ulici v Banskej Bystrici upravovať na krku šatku vo svojej športovej garderóbe a pritom hľadieť do internátnych okien dievčeniec, čo túžili komunikovať so špičkovými športovcami na športovom oblečení s logom Dukla. Ešte necelú hodinu predtým ho videli prepoteného dobiehať k bytovej jednotke s veľkým nápisom: Armádne stredisko Dukla Banská Bystrica.
Ivan Kováč, Peter Sucháň, Ján Šišovský, Jožko Samborský, Miroslav Šišovský, ale aj chodci ktorých ťahal v Dukle po rebríčku úspechov dnes legendárny Juraj Benčík, začali patriť, patrili a stále sú medzi tými, ktorí svojimi prehrami a víťazstva, ale aj životnými postojmi napísali množstvo zaujímavých príbehov vďaka svojej vytrvalosti, náročnosti na seba i druhých, vďaka víťazstvám i prehrám pre bohatú kroniku Dukly.
„Príroda sa stala mojim lákadlom. Beh v nej som už od detstva miloval“ – zaspomína, Ivan Kováč, aby oživil návraty do rannej mladosti. Až po prvých víťazstvách na úrovni okresu a kraja sa predieral rebríčkom najúspešnejších v republikových tabuľkách dorastencov a seniorov v behoch na stredné trate. O mnohých jeho víťazstvách a medailách je toho napísané v knižných publikáciách, mnohé sú zaznamenané na rozhlasových či televíznych nosičoch. Ak sa ho rozhodnete dotýkať na základe poznania zisku medailových umiestnení z ME či Československej republiky, alebo prostredníctvom umiestnení v medzištátnych atletických viac stretnutí iste sa bližšie dozviete aj o tom, ako rozbiehal v Taliansku 800 metrový beh v ktorom Talian Fiasconaro porazil nášho, vtedy vo svetovej bežeckej atletike fenomenálneho Jožka Plachého a prebehol túto trať v rekordnom svetovom čase.
„... a keďže Taliani chceli vyhrať aj medzištátne stretnutie s Československom, diskvalifikovali ma, lebo som, vraj, zamedzil z tretej pozície novému držiteľovi svetového rekordu v jeho behu. Čudné móresy aj vtedy zavše zavládli vo svete atletiky“ – usmial sa, aby prinavrátil spomienku v reálnej podobe. Nebol to žiaden skrytý žart, čo vyvolal jeho úsmev a ohníček v očiach. Za stolom prísediaci Jozef Ivan tiež načúval jeho radosti zo všetkého čo robil úprimne, fair play, lebo šport i život inak oceniť nedokáže a nie je pre neho zaujímavý v inej podobe ani po rokoch.
„My, ktorí sme sa nakazili športom, tým vrcholovým, sme mali často šťastie, výdrž, úžasné chcenie, ale vedeli sme si vážiť našich trénerov, funkcionárov či novinárov, ktorí nás v takých životoch formovali. Samozrejme, aj svojich súperov. Boli to veľké bežecké esá svetovej atletiky. Kubánec Juantorena, Soviet Aržanov, ale aj naši z Dukly Praha Josef Odložil, Jožko Plachý, Nemec Fromm, čo meno, to bežecký pojem. Učil som sa aj v behoch na tartane víťaziť, lebo som veľmi chcel cítiť dotyky takej športovej nákazy. Absolvoval som životné príkoria a mnoho životných radostí. Taký Juraj Benčík. Do veľkej banskobystrickej Dukly sme sa narodili takmer naraz. Chodievali sme spolu na sústredenia. A tam trénovali, dreli a snažili sa často jeden druhého dobehnúť. Raz som behal na tréningu dopoludnia úseky. Juraj mi popoludní hovorí: „Poď, vyhecujme chlapcov a dajme si dvadsiatku na ceste...“
Keď bežal Peter Sucháň, Juraj Benčík, vedel som, že tempo ani na takej trati nebude pomalé. Veď mi sme aj tam chceli medzi sebou vyhrávať. Bežali sme z Nitry do Topoľčianok. Pár kilometrov pred cieľom som chytil taký hypoglikemický šok, že keď som zbehol z cesty do neďalekého domca a spotený, fyzicky daným stavom zaskočený pýtal od starenky vodu, čaj, asi si myslela, že ju idem prepadnúť! Ďuri však bežal čo mu para stačila. Dobehol do cieľa, podišiel k môjmu trénerovi Róbovi Rozimovi so slovami: „Chod´ autom pre Ivana. Čaká na teba v jednom domci...“
Bol som sotva kilometer od cieľa keď Robo mieril svojim autom pre mňa. Dodnes Juraj veľmi rád, hlavne na oslavách, huncútsky spomenie aj túto príhodu. Nuž, radšej ho pri svojej sedemdesiatke predbehnem“ – rozhovoril sa, akoby tušil, že z výpočtu množstva príbehov by ten aj tak neostal stranou. Ale takých a im podobných bolo neúrekom.
Ivan Kováč s Jurajom Benčíkom majú vzájomných príbehov na rozdávanie. Aj na MS v atletike, v japonskej Osake ich mnohé vyrozprávali v prítomnosti svojich priateľov z iných krajín. Juraj, už ako úspešný tréner a Ivan ako športový redaktor Slovenského rozhlasu. Cestovali sme spolu, keď vynaliezavý Ivko dokázal na letisku v Osake, hneď len čo nás v príletovej hale tamojšieho letiska odbavili s cestovnými dokladmi, vybaviť luxusný autobus a sprievodcu, ktorý nás odviezol až do centra mesta, do priestranstiev krásneho a čistučkého hotelíka, v ktorom sme vtedy bývali. Bez toho, aby rozprával japonsky, či anglicky. Ivan so sebou všadiaľ nosí úprimnosť a otvorenosť svojho srdca.
Niekoľko rokov mi život dovolil registrovať životy oboch. Ten Ivanov obohacovali svojimi životmi aj jeho dvaja synovia, Ivo, ktorý sa narodil v roku 1977 a dnes žije s rodinou vo Francúzsku, či starší Paťo, žijúci už roky na juhu Španielska. Len dcéra Katka, mimochodom bývalá reprezentantka v bežeckom lyžovaní mu umožnila, že sa denne môže dotýkať vnučky, lebo zostala verná svojmu regiónu, akože inak – banskobystrickému. Regiónu, kde mohol spoznávať športový fanúšik mnohé osobnosti svetového i československého športu plných 35 rokov aj prostredníctvom odbornosti a hlasu Ivana Kováča vďaka rozhlasovým linkám Slovenského rozhlasu.
Ivan Kováč s rozhlasovým mikrofónom Slovenského rozhlasu vyspovedal za vyše 35 rokov svojej bohatej a plodnej žurnalistickej činnosti množstvo špičkových športovcov. Najmä z atletiky, futbalu a hokeja. Tento záber je po víťazstve Poliaka Sudola na 50 km trati Dudinskej päťdesiatky. Foto: Ján Miškovič
Ivan Kováč prežil s ľuďmi svojmu srdcu najbližšími, ale aj s veľkou a úžasnou športovou rodinou množstvo zaujímavých príbehov. Spolu s Jožkom Ivanom, bývalým univerzitným majstrom republiky v štafetovom behu na 4 x 100m a neskôr športovým komentátorom, sme mu v predvečer osláv jeho okrúhleho životného jubilea priblížili jednu chvíľu, počas ktorej na cezpoľnom behu v Ždani pri Žiari nad Hronom spadol tesne pred cieľom. Nie z nedostatku síl. Podcenil klzký povrch a terénnu preliačinu. Mladší klubový kolega z Dukly, Zdeno Zbranek, to lišiacky využil a odniesol si palmu víťazstva.
„Nehanbím sa v živote za svoje chvíľkové neúspechy. Môj život nie je len o víťazstvách. Nežil som ani nežijem pre slávu. S mojim rozhlasovým priateľom Julkom Šípošom som toho pri rozhlasovom mikrofóne a v jednej kancelárii prežil toľko, že sotva by to obsiahla jedna knižka. V našich životoch s mikrofónom sme nachádzali a snažili sa šíriť víťazstvá a fair – play zápolenia z rôznych druhov športu, urobili sme množstvo rozhovorov so zaujímavými športovými osobnosťami, život nám akosi veľmi rýchlo ubieha pomedzi prsty. Vznikali a zanikali priateľstvá, lebo mnohí z tých, s ktorými sme sa spriatelili už nie sú medzi nami. Domnievam sa, že spriateliť sa s úprimnými ľuďmi a zostať s nimi v priateľstve na večnosť, aj keď už nie sú medzi nami, na tejto zemi, znamená vedieť úprimne milovať. Všetko to, čo dokáže také skvelé priateľstvá vytvárať.“
Slová Ivana Kováča som si zapisoval a publikoval vo viacerých knihách. Obsahovali a obsahujú stále tajomný cit ako samotná láska. Vďaka ním som pochopil, že malí priatelia sú vlastne veľkí. Nosia so sebou jeden pre druhého šťastie a zisk, trpezlivosť a stálosť, Prinášajú svetlo tam, kde je pre jedného z nich tma.
Ivko veľa zdravia! Zostaň na večnosť a ešte dlhé roky takým, aký si bol a stále pretrvávaš. Objektívnym, zábavným, skvelým človekom. Ako úprimného priateľa Ťa potrebujeme medzi nami ešte roky! Také myšlienky namiesto vinšu si Ti dovoľujú priniesť, tentoraz pri Tvojej sedemdesiatke, ktorú pravidelne oslavuješ v období sviatkov rodiny najkrajších, počas Vianoc. Aj pre celú pospolitosť čitateľov, z ktorých Ťa mnohí poznajú...
Jožko Mazár a Tvoji verní priatelia