Titulky pre napísanie obšírnych živých slov na túto ťažkú tému môžu byť rôzne. Uvažovali ste spolu, otec a mama nad výrokom: „Šťastní sú tí rodičia, ktorí pomáhajú robiť šťastné svoje deti!?“ Ak áno, možno ste sa tiež pristavili v tejto súvislosti úvahovo pri zaujímavom konštatovaní Johna Winstona Lennona, britského speváka, skladateľa a gitaristu, zakladajúceho člena skupiny The Beatles a úspešného sólového hudobníka, ktorý okrem iného povedal: „Keď som mal 5 rokov, mamička mi povedala, že kľúčom života je šťastie. Keď som prišiel do školy, učiteľka sa ma opýtala čím chcem byť keď vyrastiem? Povedal som šťastný“. Povedala mi, že som nerozumel otázke. Ja som povedal, že ona nerozumie životu!“
John Lennon bol známy tiež ako výtvarník, herec, spisovateľ a politický aktivista. Očakávam, že podaktorí zalamentujete. Čo ten ide zase filozofovať? Odpovedám. Idem písať o situácii, prečo sa dnes deti aj v športe stavajú tovarom. Vysokoškolskí učitelia telesnej výchovy ma presviedčajú, že musia zobrať študovať telesnú výchovu aj takých žiakov, ktorí na to nemajú danosti. Radšej im za účelom prijatia na vysokú školu nedávajú náročné limity pri talentových skúškach, len aby mali dostatok študentov a tým i peňazí pre seba a školu. O kvalite výučby, metodike výučby s verejnosťou a potrebou súčasného spoločenstva verejne nekomunikujú.
Pridajú sa k štrajkujúcim učiteľom aj za vyššie platy. Áno, súhlasím. Kvalitní pedagógovia si zaslúžia vyššie mesačné mzdy. Ale vie mi niekto povedať koľkí kvalitní pedagógovia dnes vyučujú v našich školách telesnú výchovu? Tvrdím bez červene na lícach a s čistým svedomím, okolo dvadsať percent! Prečo také tvrdenie a čím je podložené, to je na samostatnú tému o slabých, alebo takmer nulových učiteľov výchovy. Začať s ňou na verejných protestoch učiteľov by mali samotní organizátori týchto protestov. Nie tí kvalitní, ktorých je málo! Tí poväčšine radšej trávia čas, často aj svoj voľný, s talentovanými športovcami na športoviskách a isto počas tréningových procesov hovoria aj o živote. Idú v ňom poväčšine príkladom. Sú dobrými motivátormi zdravého života, športu, vzdelanosti. Sú kvalitnými pedagógmi, vzormi pre deti a nepodliehajú bezbrehému príštipkárstvu tých rodičov, ktorí za svoju „výpomoc“ škole majú okrem peňazí vo vrecku aj patent na rozum. Vraj, moje dieťa nesmie v triede utierať tabuľu, lebo ja, otec, bohatý a vplyvný, si to neprajem. Tréner mi nebude od dieťaťa vyžadovať nemožné veci, buď ma uposlúchne, alebo dieťa dám aj so sponzorskými darmi do inej školy a potom im to na zápasoch žiakov či už hokejových, futbalových, alebo pri iných športoch spočítam. A keď aj ako rodič nebudem na to dobrou výchovou, vlastnou hlavou mať, pomôžu vplyvní a bohatí starí rodičia.
Raz mi v tejto súvislosti okrem iného povedal hokejista Igor Liba: „Za peniaze sa dá kúpiť bohatá výstroj, miesto v zostave, ale nie hokejové majstrovstvo a šťastie z tejto hry!“
Tak to dnes často chodí v našom športe detí a vo výučbe telesnej výchovy. Slovenské deti nezačali po roku 1989 jesť v strave nejakú zázračnú prísadu jedla, ktorá by v nich zabíjala talent. Rodičia, šťastie, že nie všetci, vynašli patent na rozum často tučnejšou peňaženkou na rozdiel od toho, aby sa sami v športe kvalitnejšie vzdelávali, o športe širokospektrálne uvažovali, komunikovali a hlavne konali. V takmer všetkých športoch dnes máme problémy s rozhodcami. V tých detských zvlášť. Ale skúste konkrétne poukázať na rodiča, že i jeho zásluhou je tomu tak, hromy blesky budú do vás biť, koľko sa na vás zmestí! A chudák rodič si pritom myslí, že robí tak šťastnejším svojho synáčika, lebo ho chráni pred tým zloduchom, rozhodcom.
Nie, nezastávam sa rozhodcovských zloduchov, ale tých čestných, charakterných si vážim. A vôbec, len taká maličkosť? Skúsili niektorí rodičia študovať pravidlá v tom – ktorom športe, alebo dokonca objektívne rozhodovať deťom?!... Podaktorí tvrdíte, že v našich slovenských podmienkach si malé dieťa buď vyberie športovú kariéru, alebo vzdelanie. Moja maličkosť s takým prístupom k voľbe nesúhlasí. Nepokrytecky zdôrazňujem, buď si vyberie to dieťa a rodič s ním tvrdú prácu na dieťati samom (ale tá tvrdosť je primeraná veku a primeraná je i metóda výchovy), alebo sa nájde mnoho takých rodičov, ktorí žiaľ, „vychovávajú“ niekoho iného. Možno zlodeja, výtržníka, povaľača, príživníka. Neveríte? Skúste sa dobre obhliadnuť vôkol seba a napísať redakcii Svet ŠPORTU o tom, čo ste videli?
Radi to uverejníme. My okrem iného v písaní na tému: rodičia, deti a slovenský šport vidíme v súčasnosti ako dôležité a zlé prvky tie, o ktorých píšem, lebo o nich na redakčnej pôde, často diskutujeme na základe konkrétnych príkladov. Istotne sa tejto problematike budeme venovať oveľa vecnejšie a konkrétnejšie. Poprosíme o pomoc metodikov, kvalitných pedagógov i samotných rodičov, športové zväzy, trénerov a ktovie či aj nie práve vás. Čo vy na to?
Jozef Mazár
foto: archív redakcie