S mikrofónom prešiel kus sveta: Jozef Jarkovský

Slovenská športová žurnalistika sa v nedávnych rokoch dostala do zložitej situácie. Stráca predchádzajúcu vysokú autoritu aj svoj pozitívny podiel na rozvoji i napredovaní výkonnostného aj vrcholového športu. K tejto neradostnej situácii prispievajú niektoré nedovzdelané novinárky a novinári. V centre ich pozornosti sú iba škandály, senzácie a peniaze. 
Aj preto už nie je veľa tých, o ktorých možno so stopercentnou istotou povedať či napísať, že sú to správni ľudia na správnych miestach. Jedným z nich je novinár, publicista a predovšetkým reportér Mgr. Jozef Jarkovský. Vyštudoval Filozofickú fakultu UPJŠ v Prešove a v minulých augustových dňoch oslávil 63 rokov plnohodnotného a tvorivého života. Patrí k mužom, ktorí svoju profesionálnu činnosť zasvätili Slovenskému rozhlasu. Na jeho pôdu vstúpil v roku 1980 v Košiciach. „Od mladosti ma šport bavil. Sledoval som ho v novinách, v televízii a najmä v rozhlase. Veľmi som túžil byť jeho súčasťou. Okrem športu a samozrejme aj školy ma nič iné nezaujímalo. Sníval som, že raz budem mať tú možnosť sprostredkovávať rôzne informácie a správy čitateľom, alebo poslucháčom, dokonca aj divákom. Výraznou mierou ma ovplyvnila športová rubrika  vtedajších Východoslovenských novín, ale aj týždenník ŠTART.

Môj otec bol pravidelným čitateľom dennej tlače a samozrejme aj pravidelným návštevníkom futbalových a hokejových zápasov v Košiciach. Chodil som s ním takmer na každé športové podujatie. V rámci svojej predstavivosti som si v duchu robil komentáre zo zápasov a potom na druhý deň ich porovnával, či som do toho trafil, alebo nie. Bola to základná škola žurnalistiky. Postupne po rokoch som začal externe pôsobiť v Slovenskej televízii a keď sa naskytla príležitosť, aj v rozhlase. Moja dlhoročná túžba sa naplnila v roku 1980 v redakcii Slovenského rozhlasu v Košiciach. Začínal som na oddelení pre poľnohospodárstvo a písal som správy aj reportáže z fabrík,  družstiev, ale aj z politiky. Bolo to ťažké a pomerne zložité obdobie. K športu som sa dostal postupne. Stalo sa tak v roku 1986.“
 
Jarkovský JozefPatríš k tým, čo si na športovej domácej aj zahraničnej scéne pomerne rýchlo vybudovali potrebnú autoritu a rešpekt. Tvojou výhodou bolo a je, že si si včas uvedomil, že športová žurnalistika má svoje osobitné poslanie aj význam. Čo pre teba znamená novinárske pero a rozhlasový mikrofón? „Práca redaktora mi priniesla potešenie, ale aj zmysel života. Videl som naživo to, čo iní nemajú možnosť vidieť. Dostal som sa priamo do deja veľkých úspechov aj prehier našich športovcov na vrcholných podujatiach. Tie zimomriavky, ten adrenalín, to sa jednoducho nedá popísať. Tak ako ani stretnutia s najväčšími športovcami planéty. Prežíval som veľké okamihy, ktoré si často pripomínam. Navyše, videl som veľkú časť sveta, čo kompenzuje drinu a  odriekanie, ale aj vytrvalosť. Práca v rozhlase mi zobrala kus zdravia, menej som sa venoval rodine, kamarátom a málo času som mal pre seba. Lenže nič z toho neľutujem.“
 
V rozhlase sa vystriedalo mnoho redaktorov, novinárov, ale aj reportérov. Na ktorých velikánov športovej žurnalistiky si častejšie spomínaš?
„Predovšetkým na Štefana Mašlonku, Gaba Zelenaya, Oskara Manu a Vlada Martinčeka, ktorý ma zorientoval v problematike, uviedol do spoločnosti starších novinárov, od ktorých som sa mnoho naučil. Škoda, že svoju životnú púť ukončil veľmi skoro. Z bratislavských kolegov mi najviac pomohol Miroslav Tomášik, ktorý bol mojím prvým šéfom v športovej redakcii. Bol to rozhlasák telom a dušou, dnes je už na zaslúženom dôchodku. K nezabudnuteľným postavám patrí Rudolf Galo, s ktorým som mal tú česť v roku 1995 odvysielať jeho posledný medzištátny hokejový zápas z Mmajstrovstiev sveta v ľadovom hokeji skupiny B v Bratislave. Obdivoval som Máriu Zavarskú. Bola výraznoum osobnosťou a úžasnou redaktorkou, aká sa rodí raz za pol storočie. Vážim si Stanislava Dutku, ale aj mnohých bývalých a terajších kolegov a spolupracovníkov.“
 
Často počúvame aj čítame, že vzdelanie je základnou podmienkou k úspechuu. Mnohí dnešní novinári a najmä novinárky vlastnia rôzne diplomy, lenže chýbajú im potrebné hlboké vedomosti, a preto napíšu mnoho hlúpostí aj zlomyseľností. V istom prepolitizovanom denníku akreditovaný redaktor písal o olympiáde, ktorá bola v Rusku v roku 2014. Okrem iného napísal aj takúto vetu:. Potemkinova olympiáda je na polostrove Krym. A a niektorí čitatelia možno tejto lži uverili. Samozrejme, že olympiáda bola v Soči na úpätí Kaukazu.

Aj z toho jednoznačne vyplýva, že zo žurnalistiky sa vytratila odbornosť, slušnosť aj úcta k čitateľovi. Ako vnímaš terajší stav? „Do popredia sa aj v športe presadzuje arogantný bulvár. Ten je takmer vo všetkých médiách. V redakciách pracujú aj neskúsení a odborne málo vzdelaní ľudia. V novinách pôsobí dievčina týždeň či dva a zrazu ju pošlú písať o medzištátnom futbale. Nepozná mená hráčov, nič nevie o taktike. Viac ju zaujíma to, aký má futbalista plat, ako sa oblieka, aký má účes, akú milenku alebo majetok. V športovej žurnalistike absentuje odborný pohľad, analýzy, komentáre, konštruktívna kritika. Prevažujú nekvalitné informácie a neodborné komentáre. Jediným cieľom mnohých žurnalistov je prispievať svojou činnosťou k predajnosti novín a sledovanosti rozhlasu a televízie.
Veľmi ma trápi mizerná jazyková a štylistická výbava väčšiny redaktorov. Úroveň slovenského jazyka v našich médiách klesla na samé dno. Kompetentní nemajú čas a ani veľkú chuť venovať zvýšenú pozornosť príprave mladých ľudí v redakciách. Najhoršie je, že na Slovensku máme obrovské množstvo vysokých škôl, na ktorých sa vyučuje mnoho neužitočných a nepotrebných informácií, nepoužiteľná je celková teória je nepoužiteľná a vo väčšine prípadov pedagógovia nepripravia mladých redaktorov tak, aby boli schopní na novinárskych postoch pôsobiť kvalifikovane a zodpovedne. Čudujem sa, že do v praxie sa štylistika i jazyková príprava nedostali na patričnú úroveň.“

 
Ktoré športy sú takpovediac tvojou srdcovou záležitosťou? „Najradšej mám hokej, ktorý vždy bol a je rýchlejší, dynamickejší, lepšie vyhovuje môjmu naturelu. Mám rád a doslova milujem všetky športy, najmä futbal, tenis, basketbal, hádzanú. Veľmi blízka je pre mňa kráľovná športu – atletika. Aj preto som veľmi rád komentoval a tešil sa na Medzinárodný maratón mieru v Košiciach, ale aj iné podujatia.“

V tvojej novinárskej a reportérskej práci stále dominuje razantný a objektívny pohľad na celkové dianie v našom športe. Nikdy si sa nezľakol veľkých hviezd ani sebavedomých futbalových či hokejových funkcionárov. Ako je to dnes? „Pre mňa sa nič nezmenilo. Moje postoje a názory sú stabilné, nemenné. Rozdiel je v tom, že v dnešných, pre šport nežičlivých časoch, dobrých, slušných a obetavých dobrovoľných funkcionárov nahradili v niektorých prípadoch aj ľudia, pre ktorých šport neznamená potešenie, ale takmer živnosť. Všade sú profesionáli. Žiaľ, aj v kluboch, ktoré pôsobia v nižších súťažiach. Veľmi ma mrzí, že šport na Slovensku sa dostal na vedľajšiu koľaj a prednosť v médiách majú zahraniční športovci a zahraničné súťaže. Naše futbalové hľadiská zívajú prázdnotou. S patričnou dávkou nostalgie dnes spomínam na roky detstva, keď futbal prinášal radosť nielen z víťazstiev, ale aj z kvalitnej hry. Dnes na rôznych funkcionárskych postoch sedia aj ľudia, ktorí uznávajú predovšetkým silu peňazí.

Šport je veľký biznis a v ňom dominujú neskúsení, odborne málo zdatní funkcionári a manažéri. Osobujú si právoa rozhodovať o všetkom. Žiaľ, často sa mýlia. Väčšinou na úkor tých druhých. Niektorí sú až príliš sebavedomí, priam arogantní. Osobne s nimi nemám žiaden väčší problém. Niektorí vo svojej márnomyseľnosti nadobudli presvedčenie, že médiá by im mali priam slúžiť.“
 
Napriek všetkým ťažkostiam a negatívnym prejavom, pretrvávajúcim v športe a v médiách je stále dosť tých, čo pracujú nezištne, aj tých, ktorí dokážu povedať každé slovo kultúrne na profesionálnej úrovni a dokážu vyjadriť aj potrebnú úctu a vďaku. Súhlasíiš? "Pre mňa sú najväčším vyznamenaním slová obyčajného poslucháča, ktorý mi pri náhodnom stretnutí povie, že sa mu príspevok, či priama reportáž páčili z hľadiska odbornosti, prejavu, spracovania a že prežíval hokejový či futbalový zápas spolu so mnou. Mám veľa fanúšikov po celom Slovensku. Veď mnoho rokov sledovali majstrovská sveta v hokeji tak, že sledovali televíziu a počúvali rádio. Bolo tak najmä v časoch, keď sa našim darilo a získavali medaily. Hokej bol fenoménom a nám sa v rozhlase spolu s mladým kolegom Matejom Hájkom darilo. Mal som šťastie na spolupracovníkov a kolegov. Stále sú to nielen profesionáli, ale aj skvelí ľudia, ktorých si veľmi vážim a mám úprimne rád. Najvyššia cena za moju žurnalistickú prácu sú mnohé slová nevidiacich ľudí. Jeden z nich mi raz povedal: , – Veď ja som ten hokej, pán Jarkovský, videl.’ To nevyváži žiadne zlato ani peniaze.“
 
S mikrofónom si prešiel veľký kus sveta. Zúčastnil si sa na mnohých európskych a svetových šampionátoch. Tvoje reportáže znamenali pre každého priaznivca športu mnoho informácií, ale aj potešenia. Na ktoré svetové a európske podujatia si najčastejšie spomínaš a ktoré reportáže, ktoré si odvysielal, boli pre teba najnáročnejšie alebo najkomplikovanejšie? „Predovšetkým vrcholné svetové podujatia, olympiády a svetové hokejové turnaje. Bolo ich veľa. Prvé ZOH v Lillehameri 1994, boli čisté ako nórsky sneh. Bez kontrol a strachu zo správania sa ľudí. Navyše radosť z výkonov, úžasní diváci, čisté modré nebo a pravá severská zima. K tomu prispeli skvelé výkony našich hokejistov pod vedením Júliusa Šuplera. Nezabudnem na víťazstvo nad mužstvom Kanady (3:1) a tretí gól do prázdnej bránky Jozefa Daňa. Poslucháči doma pri rádiách šaleli. Žiaľ, pamätám si na nešťastnú prehru vo štvrťfinále s Ruskom po predĺžení, a prišli sme o medailu. Nezabudnuteľné pre mňa sú ZOH Vancouver 2010. Medaila už našim hokejistom doslova visela na krku, ale poslednú tretinu s Fínmi prehrali  a tým aj cely zápas. Po tomto stretnutí som plakal  na komentátorskom stanovišti a z lóže za mnou ma utešovali bohatí kanadskí sponzori odznakmi a pohárom piva.

Ale boli aj veľké veci. Titul z Göteborgu 2002, výhra nad Kanadou vo štvrťfinále 3:2. V semifinále postup cez domácich Švédov na nájazdy a potom zlatý gól Petra Bondru vo finále s Ruskom. Srdce mi išlo puknúť od vzrušenia a radosti. Napriek tomu mi zdravie ešte ako- tak slúži. Veď toho adrenalínu a záťaže bolo veľa. Ako často hovorieval Vladimír Martinček:  ,„Športový komentátor nemá srdce zo železa. Absolvoval som dvadsať majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji, vysielal som priebeh všetkých šiestich olympijských hokejových turnajov za účasti hráčov z NHL. Vysielal som reportáže zo sSvetových pohárov z Kanady a USA. Nechýbal som na najväčších turnajoch napo starom kontinente. Bol som účastníkom siedmiych olympijských hier.“
 
Viacerí novinári majú medzi športovcami priateľov, ale predovšetkým ľudí, ktorých obdivujú a oceňujú ich majstrovstvo. Patríš k nim aj ty? „Samozrejme. Tých športovcov boli a sú stovky. Mal som svojich obľúbených trénerov i hokejistov -reprezentantov, ktorí majstrovsky ovládali hokejku i jazyk. Rád som ich nahrával i bavil sa s nimi nielen o športe, ale aj o živote. Všetkých sa nedá vymenovať. Spomeniem aspoň niektorých - Ján Lašák, Rastislav Staňa, Jerguš Bača, Milan Staš, Daniel Sedlák, Milan Jančuška, Juraj Kledrowetz, Ján Selvek, Július Šupler, Ján Filc a mnohí ďalší. Z futbalistov Ján Kozák, Jozef Moder, Mikuláš Komanický, Stano Čech, Vojtech Malaga, Milan Danko, Oto Štafura, Ondrej Daňko, Jozef Vengloš. Stretol som sa s Waynom Gretzkym, Viktorom Tichonovom, Vladislavom Treťjakom, Vlastimilom Bubníkom, Jaromírom Jágrom. So všetkými som robil aj rozhovory, takže zážitky z týchto stretnutí sú úžasné. Už dávno som nadobudol presvedčenie, že: Č čím väčší športovec alebo tréner, tým skromnejší a väčší človek. Vedel by som o tom rozprávať celé hodiny.“
 
Čas nášho rozhovoru sa veľmi rýchlo míňal. Z jeho slov vyplynulo, že šport a žurnalistika znamenajú pre tohto obetavého novinára to najdôležitejšie. Nikdy sa nevyhýbal ani ostrejším dialógom, ale vždy kultúrne a so znalosťou veci. Spomínam si, keď po zápase Tatran Prešov – Inter Bratislava 0:0 v marci 1994 Jožko Adamec na tlačovej besede ostro zaútočil na mladých redaktorov a on sa ich veľmi razantne zastal. Adamec bol prekvapený. Ja som z tohto „incidentu“ napísal pre denník ŠPORT glosu pod titulkom Adamcovi frak nesvedčí. Jozef Jarkovský aj v čase, keď by mohol oddychovať, naďalej žije a pracuje v reportérskom zhone. Nechýba mu zdravé sebavedomie, stále sa usiluje vidieť dopredu.

Vždy bol žurnalistom s pevným charakterom, príjemným kolegom a partnerom v spoločnosti. Hovorí sa, že reportovanie, to je vášeň a nie iba povolanie či zamestnanie. Tieto slová náš kolega naplňuje napĺňa mierou vrchovatou. Vždy vedel, čo je dôležité, zaujímavé a pre poslucháča prvoradé. Usiluje sa, aby jeho slová mali čo najväčšiu hodnotu, upútali a potešili priaznivcov športu. Každodenný život aj dnes prežíva v reportérskom zhone, v pohybe, lebo nedokáže pokojne sedieť. Vnútorná sila ho ženie do rôznych aktivít. Teší sa na ďalší ročník Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach.

Úctu a obdiv k jeho reportérskemu rozhlasovému majstrovstvu vysoko oceňujú nielen poslucháči, ale aj významní odborníci. Vysoký kredit získal nielen doma ale aj v zahraničí. Ako jediný slovenský žurnalista prevzal v roku 2007 v Moskve z rúk prezidenta IHF Reného Fasela hokejového Oskara, sošku hokejistu ako cenu Hokejovej federácie a Medzinárodnej asociácie športovej tlače za prínos v rozvoji svetového hokeja. V ruskom Soči si prevzal v roku 2014 ocenenie JOURNALIST ON THE PODIUM od prezidenta AIPS – Medzinárodnej asociácie športovej tlače Gianiniho Merla z Talianska. Jeho prácu na poli olympizmu ocenil SOV v máji 2016. V roku 2015 získal Vvýročnú novinársku Ccenu Mira Procházku.
Charakteristickou črtou jeho osobnosti je  vysoká profesionalita, vysoký stupeň presnosti, dôslednosti a zodpovednosti za každé povedané slovo a každú vetu adresovanú rozhlasovému poslucháčovi. Aj dnes si viac ako kedykoľvek predtým uvedomuje, že slovo je mocná zbraň, a preto s ňou treba narábať veľmi opatrne. Patrí do kategórie ľudí skromných, ale principiálnych, svoje rozsiahle vedomosti a skúsenosti stále dáva do služieb Slovenského rozhlasu a jeho prostredníctvom aj do oblasti rozvoja a príťažlivosti telesnej výchovy a športu na Slovensku. Verím, že aj naďalej bude prispievať ku zvyšovaniu kvality slovenskej športovej žurnalistiky a že ho v každodennom zápase o veci spravodlivé a užitočné neprekvapí predčasné starnutie.

0 Komentáre