Nad futbalovým šlabikárom v Liptovskom Hrádku

Fotografia: Písal sa rok 1983. Tento kolektív starších žiakov, hral vtedajšie Krajské majstrovstvo vo svojej kategórii. Úspešne. Druhý sprava v dolnom rade Ján Hanula, v strede v dolnom rade Eduard Mydliar. Foto: archív autora.


Neverím, že si každé dieťa nekopne aspoň raz v živote do futbalovej lopty. Alebo sa mýlim? Usudzujem tak preto, lebo futbal bol a ešte dlho bude patriť k najpopulárnejším športom na tejto planéte. Mňa samotného sprevádzal futbal celým mojim životom. Cesta k nemu pre mňa začala v najútlejšom veku. Futbal mi pripravil nezabudnuteľné zážitky už v detstve a preto aj teraz, keď svetové noviny píšu o Real Madrid, FC Barcelone či anglickom FC Liverpool, rád sa vraciam k svojmu starému, ošúchanému futbalovému šlabikáru. Venoval mi ho 21. januára 1974 najlepší futbalista Európy z roku 1962, strieborný medailista z MS v Chile, hráč vtedy vo svete slávnej Dukly Praha, Josef Masopust. S vlastnoručným podpisom a slovami, na ktoré nikdy nezabudnem: „Jožko, ako novinár nevystačíš pri futbale len obhliadaním sa za minulosťou. Pri futbale je potrebné hľadať ľudí a propagovať ich aktivity, ktorými hlavne svojim praktickým životom myslia na budúcnosť. Tú budúcnosť hľadaj najmä svojou tvorbou o futbale detí a nezabúdaj pri písaní nikdy na futbalový šlabikár. Ten, ak sa rozhodnú v jednotlivých kluboch funkcionári, tréneri a začínajúci mladí futbalisti spoznávať od prvých krokov a začnú postupne ovládať abecedu futbalového umenia, môžu naviazať na slávne úspechy československej futbalovej školy.“

Keď mi pred dobrým desaťročím mladý inžinier Ing. Roman Kapitáň z Liptovského Hrádku v bežnom rozhovore o futbale spomenul mená Doda Sliackého a Rudka Podoláka, zaiskrilo mi v očiach, zbystril som zrak a začal hlbšie, v súvislostiach načúvať viac jeho slovám. „To boli ľudia, ktorí svojimi futbalovými životmi v našom malom mestečku, na Liptove, ukazovali v praxi ako sa dá a má rozvíjať cit pre najrozšírenejšiu a najobľúbenejšiu hru na svete. Futbalová technika, to nie je len žonglovanie s loptou či na funkcionárskej, alebo aj trénerskej stoličke.“

Mimoriadne postavenie futbalu v spoločnosti prinášalo, prináša a bude prinášať radosť z hry hráčom, divákom, rozptýlenie a zábavu, ak budú sústavne konfrontovaní s futbalovým šlabikárom a životom v súvislostiach. Tento mladý inžinier v tom čase sotva tušil, že ako bývalý učenlivý žiak, neskôr dorastenec športovej krásy hokejovej, sa raz v Liptovskom Hrádku postaví na kapitánsky futbalový mostík. Stalo sa.

Písal sa február 2012, kedy bojoval Liptovský Hrádok o záchranu vo vtedajšej IV. lige dospelých. Po jeseni boli muži na predposlednom mieste tabuľky, keď začali kuť plány do jarnej odvety. Ani v žiackom futbale a doraste to nevyzeralo v Liptovskom Hrádku v tom čase ružovo. Tí, čo mu po nástupe do funkcie sľubovali všestrannú pomoc sa pomaly z futbalového diania vytratili. Aj taký je život pri futbale a s futbalom. Futbalový šlabikár s už spomenutou abecedou v mojej knihovničke zostal a prach nepotrebnosti nesadá na jeho obal. Ani v čase, keď po funkcionárskych šesťročných skúsenostiach mi ten istý Ing. Roman Kapitáň povedal: „Slovenskému futbalu chýba systém. V našej debate ste to, Jožko, tvrdili pred rokmi. Dnes s vami plne súhlasím, že poznať abecedu futbalového šlabikára v praxi, znamená prostredníctvom histórie, cez realitu súčasnosti je potrebné skloňovať súvislosti futbalu každý deň. Od futbalovej prípravky, cez žiakov až po seniorov. Povedali ste, že je potrebné komunikovať s vedením Slovenského futbalového zväzu, jeho štruktúrami denne, otvorene, vecne, o všetkých problémoch a pritom rešpektovať súčasnú spoločenskú klímu, reagovať na ňu tiež denne. Zdôraznili ste, že ak do verejnej komunikácie, netvorenej v dielni samotného zväzového futbalového života, lebo na jeho činnosť nemalými peniazmi prispieva každý občan Slovenskej republiky, sa odborne a aj ekonomicky nebude prostredníctvom verejného spoločného projektu o futbale zapájať futbalový zväz, nebude robiť úprimnú a verejne sledovanú a podporovanú kvalitnú prácu pre futbal. Dnes ešte lepšie rozumiem vašim slovám a dávam za pravdu tomu, čo píšete a svojou publicistikou už roky presadzujete.“

Po týchto jeho slovách som otočil list. Ten vo svojom šlabikári, ktorý mám uložený vo svojej bohatej knižnici. Na jeho 4. strane približujú autori Josef Masopust a Jiří Magnusek futbalovú legendu sveta takto: „23. augusta 1940 sa narodil Edson Arantes dos Nascimiento, ktorému celý svet hovorí Pelé. Hráč brazilského klubu FC Santos a amerického New York Cosmos. Trikrát sa s reprezentáciou Brazílie radoval z titulu majstra sveta. Najlepší futbalista všetkých čias. V roku 1970 bol vyhlásený za najlepšieho športovca sveta. Skvelý technik, rozohrávač. Zaslúžil sa o popularizáciu futbalu po celom svete.“

Ja som si do toho šlabikára však pripol, po rozhovore s počerným inžinierom z Liptovského Hrádku, aj toto: dnes tam, v Liptovskom Hrádku trénujú futbal detí v prípravke Peter Uličný, mladších žiakov v III. lige Baltazár Markech, dôchodca, v tréningoch so žiakmi vypomáha aj súčasný aktívny futbalista Deák Lačarák, starších žiakov trénuje bývalý futbalista Roman Gálik a dorastencov Janko Hanula, ktorý robí aj správcu štadióna. V mladosti hrával futbal s Edom Mydliarom, neskôr prvoligovým futbalistom Ružomberka, Trenčína či Petržalky. Obaja rodáci z Liptovského Hrádku, podobne ako Ivan Bartoš, ktorý sa zdokonaľoval vo futbalovej škole Petra Benedika. Tej škole, ktorú v dresoch rezervy banskobystrickej dorasteneckej Dukly prezentovali chlapci z „B“ kolektívu, v ktorom hrali vtedy aj Vratislav Greško, či v tom čase mladý brankár Richard Zajac a cibrili svoj futbalový kumšt aj v Liptovskom Hrádku, ktorému podľahli v zostave s Mydliarovcami, Hanulovcami, Čukanovcami či ďalšími 2:3 po polčase 0:2. Veru, potvrdili to svojou dobrou pamäťou aj Vlado Čukan a Peter Soukup, ktorí načúvali slovám Janka Hanulu pre internetový portál Športlandia.sk. A to netušili, že ich radosť po rokoch registruje pri debate prítomný aj sám Peter Benedik. „Ak už spomíname na futbalové  talenty, musím spomenúť aj Pala Bachnu, ktorý s nami v doraste hrával. Dnes hovorím, že kto sa dá na funkcionársku robotu v súčasnom amatérskom futbale Slovenskej republiky je blázon! Hovorím to s plnou zodpovednosťou a ak to nenapíšete, nie ste hodnoverný kronikár ani historik futbalu. Nepoznáte súvislosti. Generálsky futbalový vrch je od futbalových ťažkostí slovenského vidieka veľmi odtrhnutý “ – priklincoval v neprítomnosti Ing. Romana Kapitáňa bývalý policajt, ktorý svoj dôchodcovský vek upísal futbalu detí a mládeže. „Dať dnes dokopy na našom vidieku kolektív a hrať s ním kvalitný futbal, to je sizifovská robota. Niet chlapcov, aj z tých ktorí sú, musíte doslova kresať futbalistu, aby dokázal dobre prevziať loptu, snažil sa hrať tvrdo, ale čisto, nevnímal súpera ako nepriateľa a do jeho hlavičky každým tréningom vštepovať, že najrýchlejšou na ihrisku musí byť futbalová lopta. Časť jednoduchej futbalovej abecedy. Tí, ktorí sa toto nenaučia, nemôžu hrať kvalitný futbal – dodal. Chápem tých tam hore, že spolu ako licenční agenti potrebujú talenty, lenže tie nepadajú z neba ako dážď...“ pokračoval.

Všetko som sa snažil zapísať čo hovoril. Dokonca v zápisníku zostalo aj to, že všetko je v živote riadené pravidlami, zákonmi. Len dodržiavať a vnútorne ctiť je ich každým z nás potrebné. Platí to aj o futbale, kde pravidlá života musia byť zosúladené v každom kroku funkcionára, trénera, futbalového rozhodcu s tými futbalovými. Ak tomu tak nie je, naše futbalové srdiečko úprimne pre kvalitu futbalu nebije, ba vôbec pre krásu a dobro futbalu nežije.

Skúsme sa aj z obsahu tohto príspevku zamyslieť každý vo svojom vnútri, ako realizujeme pri futbale a v živote abecedu futbalového šlabikára. Závažnej knižky, ktorá je oveľa dôležitejšia než tisíce produktov toho, čo chce robiť futbal múdrejším, ako futbal sám múdrosť vyznáva a potrebuje. Dať deťom príležitosť, aby využili svoje prirodzené schopnosti k hrám vo všeobecnosti znamená vedieť deti motivovať takou prácou a zásadami, aby nenásilnou formou získavali celoživotný vzťah k športu. Detské srdiečku i detské prejavy boli, sú a zostanú pre mňa tým najlepším barometrom odrazu kvality práce rodičov, funkcionárov, trénerov i rozhodcov na každom stupni ich pôsobenia.

V závere znova jedna nepríjemná múdrosť preverená skutočnou realitou: ak hráč krajského futbalového výberu nepozná veliteľa, otca futbalu vo svojom kraji, regióne kde vyrastá, je veľmi smutné. Presvedčil som sa o tom nedávno. Ak funkcionár klubu nepozná svojho významného bývalého hráča, ktorý kvalitou i výsledkami zdobil klub v čase veľkej futbalovej slávy je vec ešte smutnejšia. Žiaľ, aj o tom môžem konkrétne napísať kde je tomu tak. Najhoršie je, ak dieťa nepozná meno a priezvisko svojho trénera... Aj preto také riadky o futbale.

Myslíte si, že nie sú potrebné? Napíšte na mazar@svetsportu.sk. Radi sa oboznámime s vašou skúsenosťou, vašim postojom a keďže skutočne veríme v múdrosť zo žriedla jednoduchých praktických a praxou i láskou pri futbale preverených ľudí, budeme sa snažiť šíriť do sveta celého skutočnú múdrosť pre skutočné dobro slovenského futbalu. Nabudúce to môže byť práve z vašej klubovej dielne. Zatiaľ sme sa opierali aj o múdrosť starých gazdov, že dobré a potrebné gazdovanie sa rodí len v rodine starostlivého gazdu, ktorý rovnako ctí a miluje svoje deti a pred svetom sa nebojí chváliť vlastným poriadkom vlastnej domácnosti i svojho vnútra. Ak by vás konkrétne zaujímalo od ktorého gazdu som čerpal túto pravdu a jej múdry i ekonomicky prospešný výsledok, aj o tom môžem verejne napísať. Z veľkej časti ma k takému záveru motivovali skúsenosti nadobudnuté futbalovým životom v Liptovskom Hrádku.

Jozef Mazár

Sport: 

0 Komentáre