Ani neviem kedy sa všetko začalo. Žeby vrodená predispozícia?..."boľačka z detstva"?...asi zhluk okolností a v prvom rade moja slabosť, citová nestabilita, precitlivenosť, nespokojnosť so sebou samou, bez pocitu zodpovednosti za chyby - alibizmus.
Vydala som sa veľmi mladá, mala som len 18 rokov. Čakala som bábätko, na ktoré som sa veľmi tešila. Narodila sa v novembri 1993. Nasledujúce leto môj manžel odišiel na dva týždne na brigádu do zahraničia a vrátil sa až o niekoľko mesiacov. Ja som ostala sama, takmer bez peňazí a s malým dieťaťom. Malá bola rozkošná, ale boli sme samé.... Ani neviem ako, odrazu som mala doma fľašu vína a večer som si urobila vínny „strik“. Bez rozmýšľania o následkoch, bez výčitiek. Prišlo druhé, tretie dieťa a ja som si svoje 2-3 decové poháre vínka osvojila a po večeroch už ani nevychutnávala, ale brala ako samozrejmosť. Popíjala som vždy - od jari, až do neskorej jesene, pokiaľ sa manžel vrátil zo zahraničia. Po niekoľkých rokoch malého, no zákerného trénovania som zbadala, že pohár vína mi chýba. Keď som si na povale našla skrýšu, už aj cez deň som si chodila popíjať. Manžel? To bol len človek, ktorý so mnou žil od novembra do mája, aby sa potom na dlhé mesiace zbalil a odišiel do zahraničia. Ja som mala slobodu. Slobodu?... Veď som už bola opantaná vínom. Chodila som do práce, robila som u "obvoďáka", kde som mala v podstate „veget“, neskôr som dala výpoveď a zamestnala som sa v nemocnici na „gastre“ - bola som priamo pri zdroji, kde som mala možnosť vidieť tie ZHUMPĽOVANÉ TELÁ a DUŠE od alkoholu. Videla a vnímala som všetky nástrahy nezdravého pitia, no aj napriek tomu som nevedela odolať narastajúcej pijatike, ktorá už v tom čase nebola len víkendová. Nebolo to už pitie iba sem tam po večeroch, popíjala som takmer denne. Pila som s vedomím, že nikto nič nevie, netuší, všetci sú slepí. Iba ja som tá, čo je najlepšia, najpracovitejšia, najobetavejšia. Ja som tá, ktorej krivdí celý svet a doba v ktorej žijeme. Po 19 rokoch som sa rozviedla. Môžem napísať, že konečne. Tak veľmi som chcela s deťmi žiť krásny život. No odrazu to nešlo, nešlo to bez pitia, ktoré si všimli už aj moje takmer dospelé deti. Dnes viem, že moja mladšia dcéra navštívila moju kolegyňu s tým, že mama je doma opitá a spí. Keď mi to moja, dnes už len priateľka povedala, mala som pocit, že sa prepadnem od hanby. Bohužiaľ to bola pravda. Okrem lásky k deťom som nezažila tú PRAVÚ LÁSKU K MUŽOVI. Zaľúbila som sa, tak veľmi som milovala, až som sa sama ničila. Viedla som sa do záhuby, išla som cestou, ktorá viedla priamo do pekelného pekla. Od zúfalstva som sa ožierala denne a rok po rozvode ma môj bývalý manžel vyhodil z bytu. Prišla som nie len o strechu nad hlavou, ale aj o deti. Na chvíľu som sa spamätala, nepila a otehotnela som. Nepila som, začala som normálne žiť a tešila som sa na dieťatko. Žila som s vedomím a myšlienkou, že po pôrode začneme obe nový život. Áno, začali sme, ale nie na dlho. Otec malej si nepreberal zásielky zo súdu ohľadom určenia otcovstva a výživného. Dozvedela som sa, že je vo väzení. Peniaze chýbali, smútok, nervy a stres sa znova prihlásili... A ja som sa vrátila k pitiu, ktoré nabralo také rozmery, že moje dievčatko bolo zverené do opatery mojej mame a ja som mala nastúpiť na protialkoholické liečenie. Povedala som si, no dobre. V roku 2015 som nastúpila do Centra pre liečbu drogových závislostí v Banskej Bystrici. Všetko bolo super, až na to, že počas liečby som si hovorila, rok to nejako vydržím, dostanem malú a nejak potom už len bude. Samozrejme, vyšla som z liečenia ako najväčšia hrdinka. Plná odhodlania, kučeravých myšlienok a hlavne bez POKORY, BEZ STRACHU! Od mamy som veľmi rýchlo ušla, chcela som byť sama, tak som bývala na ubytovni. Ono to chvíľu išlo, ale naozaj iba chvíľu. Raz ma ponúkli pohárom vína, vypila som ho. Nebol jeden, ale zopár, v ten večer som si dala na „náladu“. A ráno? Nebolo mi nič. HURÁ - viem kontrolovane piť! Dnes sa tomu smejem a je mi z toho zle i smutno. Svoju lásku k ďalšiemu milencovi som mohla rozvíjať, svoju mamu a malú dcéru som navštevovala čoraz menej a menej, akosi mi to bolo jedno. V novembri 2016 som sa takmer upila k smrti. Bolo mi nesmierne zle, dokonca som sa modlila, aby som zomrela. Do psychiatrickej liečebne ma odviezli včas na podnet môjho kamaráta. Ten mi pomohol, aby som v decembri mohla znova nastúpiť na liečbu. Dnes, keď abstinujem tvrdím: Konečne na tú správnu. Tentokrát som bola na seba prísna, čo mi vydržalo do dnešného dňa a aj vďaka tomu úspešne abstinujem takmer rok.
Snažím sa napraviť všetko, čo som pokazila. Ale nejde to, moje staršie deti so mnou doteraz nie sú v kontakte. S mamou a sestrou, ktoré dlho poukazovali na môj problém, je to v poriadku, o pár mesiacov si chcem požiadať o vrátenie mojej dcéry do mojej opatery a dokonca sa teším na nenahlásené návštevy sociálnych pracovníkov!
Je mi ľúto každej ženy, ktorá odmieta a nechce prijať pomoc. V prípade alkoholizmu hrdinstvom nie je poradiť si sám, naopak, je to o prijatí pomoci, o sebadisciplíne, o pokore, o chcení prestať experimentovať svojim vnútrom, duchovným a telesným nastavením s chémiou.
Dnes môžem povedať, že abstinovať je ľahké. Zo svojho života som vyradila parazita (milenca) a žijem pre dcéru, ktorá ma potrebuje, mamu, ktorej mám čo vracať a som vďačná aj sestre. Prestala som obviňovať svoje okolie za moje neúspechy, za moje pitie. Pila som preto, lebo som chorá, som závislá. Závislá, ale v abstinujúcom stave, budem dúfam až do konca svojho života! Všetko tomu podriadim.
Na záver chcem apelovať na všetkých, ktorí sa boja a hanbia začať s liečbou svojej choroby. Naša pani doktorka nazýva túto chorobu rakovinou duše. Nie je ľahké, ale ani ťažké, zmeniť svoj život a myslenie. Dnes poznám metódy ako sa dá z môjho vnútra i okolia vyhnať droga. Trénujem tento spôsob. Zároveň chcem odkázať našim rodinným príslušníkom: buďte na nás, alkoholikov tvrdí, nekompromisní. Učte sa aj Vy o našej chorobe, stali ste sa totiž, našou vinou spoluzávislí. Až do konca života nimi zostanete. Preto potrebujete o tejto chorobe čo najviac informácií. Život s nami nie je ľahký. Sme majstri v klamaní a pretvárke.
S pozdravom Vaša Máša
Ilustračné foto: Marek Čecho, Svet ŠPORTU